Ultra Blog

Blog pre ultrabežcov...

  • Domov
    Domov Toto je miesto, kde môžete nájsť všetky príspevky v blogu na celom webe.
  • Rubriky
    Rubriky Zobrazí zoznam kategórií z tohto blogu.
  • Tagy
    Tagy Zobrazí zoznam tagov, ktoré boli použité v blogu.
  • Kto bloguje?
    Kto bloguje? Hľadať svojho obľúbeného blogera na tomto webe.
  • Tímové blogy
    Tímové blogy Nájdite svoje obľúbené tímové blogy tu.
  • Prihlásenie
    Prihlásenie Prihlasovací formulár

Beh. Fenomén dnešnej doby, niekto si pomyslí. Behá "každý", po parku, po meste, po lese, po horách. Rekreační, občasní, výkonní, šprintéri, vytrvalci, ultra. Všetci sme bežci a tak trochu aj blázni. Však načo by sa už dnešný človek naháňal, keď nemusí. Prekonávanie prekážok a hlavne seba samého už nie je "trendy".
Deň kedy som prvýkrát "vybehol" von, a tak trochu aj zo svojho starého života si pamätám presne. Bol to upršaný a studený novembrový večer, už bola tma, iba kde tu z hmly trčali svietiace lampy pouličného osvetlenia. Ledva som ubehol tri kilometre, počas tejto trasy som trikrát kráčal. Domov som prišiel mokrý, bola mi zima, ale zacítil som niečo, čo som dovtedy nepoznal. Teraz už viem, že to bolo prvýkrát v živote, kedy som prekonal seba zo svojej vlastnej vôle. Vtedy ma to stálo strašne veľa, zdvihnúť sa od počítača a zaviazať si šnúrky. Bol to deň, kedy som zistil, že tento pocit chcem zažívať znovu, stále a intenzívnejšie. Okolie si najprv myslelo, že mi niečo chýba, asi nejaké kolečko. Tak som začal na sebe pracovať, moja chabá kondícia postupne rástla, pomaly, ale isto som sa cítil lepšie, výkonnejšie. Z troch kilometrov som za rok behal na "osvieženie" desinu do vedľajšej dediny. Postupne sa táto trasa stala neoddeliteľnou časťou môjho dňa. Pochopil, som, že beh nie je iba o slnečných dňoch, kedy sa beží krásne, ale ide aj o dni kedy, to jednoducho ide ťažšie a človeka "pichá v boku" a všetko je na... Z asfaltu ma do lesa vytiahla túžba behať lepšie v kopcoch, možnosť viac dupnúť "na plyn" na rovine. Prvý kopec, ktorý som chcel vybehnúť, mal asi dvesto metrov, nevybehol som ho. Som slabý, nemám na to. Také veľké! A poďme, každý deň, kým ho nedám dovtedy sem budem chodiť! Asi o mesiac som ho dával v tréningu päťkrát za sebou. Prišla desina v teréne, polmaratón na asfalte, pätnástka po lese, polmaratón v teréne. Cítil som sa "fajnovo" a optimisticky. Čo tak skúsiť dačo viac ako maratón? Ale veď ten ešte ani nemám odbehnutý. Nevadí, skúsim to. Balím ruksak s litrom ionťáku. Vstávam o piatej ráno. Čaká ma 55km po asfalte. Na prekvapenie to ide! "Transportné" tempo 5:15min na kilometer funguje! O necelých päť hodín to mám za sebou. Pocit? Hmm, taký nepoznám. Ale stojí za to! Chce sa mi smiať! Mám radosť. Ale čo teraz? Brúsim mysľou, internetom a zisťujem, že sa dá bežať aj 100km. Ty kokso, to by bolo pre mňa! Ale ako? Nepoznám z okolia nikoho, kto by to bežal. Mám to nechať tak? Tak to určite nie! Dostal som svoju kondíciu do tejto podoby a mám to nechať tak? Idem na to. V marci stojím na štarte prvej stovky v živote. Som najmladší, teraz by som sa možno aj otočil a išiel domov. Nie, toto je prekážka, a tú keď prekonáš, pod ňu už "nespadneš". Trať poznám iba z mapy. Tma, občas zima, po pár kilákoch ma chytá hnačka, úzkosť ako čert. Po chvíľke v kríkoch, idem ďalej. Zvykám si na tempo, o hodinu som schopný do seba natlačiť tyčinku a trochu ionťáku. Bojím sa, v svetle čelovky je vidno oči, toto som ešte nezažil, nový pocit, časom si zvykám, a líšky sú kamarátske. Občerstvovačka. No, ale čo s ňou? Čo si mám dať? Sladké alebo slané? Nemám to odkiaľ vedieť. Skúšam, na prekvapenie jedlo sedí. Svitá. Krajší a očakávanejší východ slnka som nikdy nezažil. teplá polievka, úsmev na tvári, to dám. Prichádza extrémna kríza, driemem za poklusu, to som ešte nezažil. Niečo vidím pred sebou. Nejaká postavička? Nie, halucinácia. Hmm, asi to patrí k tomu, únava a nedostatok spánku robia svoje. Ale je to celkom haluz. Pomaly, ale isto sa blíži cieľ, som rozbitý, ale do cieľa dobieham neskutočne spokojný. V cieli nie je okrem časomeračov nikto. Darmo, ultra trail nie je maratón. Idem domov. Ak by radosť nadnášala, tak odletím! Toto už čo je?! Za rok aktívneho tréningu stovka? Prečo nie! Ale čo teraz? Chcelo by to niečo viac, niečo ťažšie a dlhšie. Kuknem na internete. Hmm, že Štefániktrail. Čo to je? No má to 140km a je to za 5 mesiacov. Odrádzajú ma, vraj som mladý a na taký pretek treba skúsenosti, lebo aj skúsení bežci to môžu vzdať. Idem do toho, som lepší než oni! Intuitívne si v hlave vytváram tréningový plán. Ide to ťažko, nemám to predsa len nechať tak? Nie! Postupne ubiehali január, február, marec, apríl, máj. Na konci prípravy som v najväčšej pohodičke dával aj 25km dlhé trasy v kopcoch, občas aj bez vody, naschvál, aby som si to sťažil. Stres stúpal s blížiacim sa dátumom štartu. Bože čo keď to nedám? Ako potom prídem domov medzi všetkých, ktorí ma odrádzali? Len by sa utvrdili v tom, že mali pravdu, že tam nemám ísť. Už iba preto to musím dať! Znovu balím batoh, teraz už viem, čo mi chutí, čo mám jesť cez deň, a čo zasa v noci, koľko piť, aby som nechytil tráviace ťažkosti. V škole píšem papierik, aby ma pustili skorej na vlak. V Piešťanoch prestupujem na autobus. Z Brezovej idem asfaltkou hore na Bradlo. No, pešo je to dosť ďaleko, ale aspoň sa rozhýbem. Hore to žije. Väčšina bežcov tu má aj niekoho z rodiny. Ja som tu sám. Čas do štartu si krátim balením bežeckého batohu, tak aby netlačil. Pred štartom sa so mnou niekto fotí. Teraz už viem, že aj toto bol moment, ktorý ma v krízach kopal dopredu. A už sme na štarte. Kokos, že 140km! Bože, dám to? Musím, už iba kvôli sebe. Bum! Odštartované. Klídek, neprepáliť, drž si svoje "transportné" tempo. Prvá občerstvovačka. Voda a šup ďalej. Za Bukovou, budú Záruby, hmm, tie poznám akurát tak z atlasu. Cez geografiu som si vždy hovoril, že by to tam mohlo byť krásne. Mýlil som sa, bolo to ešte krajšie. Chytili sme tam spln. Obraz na celý život. Bežím s českým kamarátom, spoznali sme sa na "štefánikovi". Celý čas som sa bál jednej veci, časové limity na občerstvovačkách. Na Zárubách sa mu zverujem s týmto strachom, mávne rukou, "to bude dobrý, dáme to". Darmo, strach zo mňa padá, škoda, že padám spolu s ním... Paličky letia na všetky strany. Vstávam, žijem, ak by som padol na inú stranu, bolo by horšie. Pri priehrade je zima. Nezdržujem sa tu. Rýchlo ďalej. Postupne bude svitať, chcem toho stihnúť v noci veľa, aby ma cez deň "nezapieklo". Darí sa. V Bratislave ma drtí neskutočná kríza. Nepoznám to tu. Jezuitské lesy ma už štvú, už druhýkrát. Na schodoch na Mudroňovu ulicu to bolo dosť husté. Už iba ten blbý hrad a malo by to byť. Ale kde je to ministerstvo, nemám už ani vodu, ani energiu, ani chuť, vtom vidím cedulku, ministerstvo vnútra. O kúsok ďalej stojí niekto v zelenej veste, neviem kto to je, ale vetu, ktorú povedal si zapamätám navždy. "Ide ďalší, už iba 300 metrov a máš to". Fakt?! Ubolené telo reaguje na poslednú zúfalú dávku adrenalínu, nič ma nebolí. Vidím cieľ, som tu, a ona je tu tiež. Moja stará 35-ka Deuter. Medaila, nejakí ľudia, voda, foto. Bohužiaľ, zostal by som dlhšie, ale ide mi vlak. Prezliekam sa a idem na stanicu. Neverím tomu. Kupujem si lístok. Sadám do voľného kupé. Vlak sa pohýna. Pri Piešťanoch sa nakláňam nad klimatizáciu, začínam si to uvedomovať. Dal si to a ideš domov! Po svojich! S úsmevom na ksichte.
V Novom Meste vystupujem, ťažko, ale ide to. Večer si líham s jedným z najkrajších pocitov, aké som zažil. Nad hlavou medaila, vedľa wrag s logom "štefánika".

Jeden "boj" sa skončil, ale už sa neviem dočkať ďalšieho, je to ako droga. Príprava "zhltla" veľa, niekedy aj viac, ako by som čakal, niektoré veci by som spravil inak, ale jednu vec neľutujem. Že som sa odhodlal, vyrazil za zónu komfortu. A najkrajšie na tom je, že všetko sa to začalo v neutešený novembrový večer pred pár rokmi... Nebyť vtedy toho rozhodnutia...
A čo som tým chcel povedať?
Prekonávajte sa, buďte na seba nároční, pomáhajte druhým a buďte ústretoví. Nečakajte, začnite behať hneď, aj kilometer, ďalšie prídu. A hlavne, behajte tak, ako si to telo a srdce žiada. Nezáleží na tom, či ste šprintér alebo ultra, sme bežci, občas aj blázni. Šťastní blázni.

 b2ap3_thumbnail_StefanikTrail2013-9.jpgb2ap3_thumbnail_StefanikTrail2013-33.jpgb2ap3_thumbnail_DSC_4501.JPG

Počet zobrazení: 9065
0