Ultra Blog

Blog pre ultrabežcov...

  • Domov
    Domov Toto je miesto, kde môžete nájsť všetky príspevky v blogu na celom webe.
  • Rubriky
    Rubriky Zobrazí zoznam kategórií z tohto blogu.
  • Tagy
    Tagy Zobrazí zoznam tagov, ktoré boli použité v blogu.
  • Kto bloguje?
    Kto bloguje? Hľadať svojho obľúbeného blogera na tomto webe.
  • Tímové blogy
    Tímové blogy Nájdite svoje obľúbené tímové blogy tu.
  • Prihlásenie
    Prihlásenie Prihlasovací formulár

12CH - Zanechať stopu, o to ide...

Pridané od dňa v Užitočné informácie
  • Veľkosť písma: Väčšie Menšie
  • Počet zobrazení: 5036
  • 3 komentárov
  • Prihlásiť sa k odoberaniu noviniek a aktualizácií
  • Tlačiť

 

Keď má beh svoj príbeh

Som asi čudná povaha. Odkedy viem, že na svete pobehuje Killian, stopky pre mňa stratili význam. To to vôbec neznamená, že nie som súťaživý typ a v deň D zo seba nemienim dostať maximum. Ale kvôli číslam v digitálkach si ako 39 ročný “zrelý ultra začiatočník” skrátka neurvem šľachu ani srdce. Asi tak…

Čísla ma nikdy nemotivovali. Spýtajte sa mojej matikárky na gympli J. Viac ako čokoľvek ma zaujímajú a inšpirujú príbehy. Osobné, historické, dramatické, poetické, akékoľvek… Opäť podľa momentálnej nálady. V lese mám pri behu dlhé hodiny na premýšľanie o čom chcem. Tam sa mi do myšlienok nik nemontuje. Nejak som si pri tom behaní a raste mojich dvoch chlapcov uzmyslel, že zmyslom môjho života tu na zemi je zanechať po sebe stopu. To nie je niečo, čo si môžeme vybrať. Stopu za sebou zanechávame každý deň. Tú v blate, v snehu, v hlavách našich detí, priateľov, všetkých okolo nás. Či sa nám to páči alebo nie, niečo tu po nás zostane a je len na nás, čo to bude a akú hodnotu to bude mať pre tých, ktorých tu po našom odchode zanecháme…

Preklad slova Vestigium znamená stopa, šľapaj, ale aj krok, známka. Preto som pred vznikom STEFANIK TRAIL založil s priateľmi účelové občianske združenie s týmto názvom, ktoré zastrešuje organizáciu tohto podujatia. Tak ako legendárny ultra trail Western States aj mladý STEFANIK TRAIL má svoj príbeh, z ktorého čerpá inšpiráciu a energiu. Podľa tejto vlastnej osobnej logiky sa pozerám aj na ďalšie bežecké projekty. Projekt 12CH je jedným z nich.

 

12CH – znova rodičia a kniha na začiatku

Nie som extra knihomoľ. Ale keď ma už nejaká kniha zaujme, nenechám ju zájsť prachom v knižnici. Tak ako v prípade Born To Run, aj teraz mi rodičia podarovali knihu. Tatranské chaty – majáky v mori skál a snehu od Ivana Bohuša je kniha o histórii chát vo Vysokých Tatrách, ktoré mám od svojich teenagerských rokov tak rád.

Vtiahla do dávnych čias a prvopočiatkov turistiky v našich malých veľhorách. Mnohé z chát som už v minulosti navštívil a mnohé už žiaľ nenavštívim, pretože neodolali zubu času, požiarom alebo iným živlom vrátane ľudskej lenivosti alebo chamtivosti. Vďaka tejto knihe ale čitateľ začne chaty vnímať nie len ako prístrešky, kde sa čapuje kofola a nalieva čaj s horcom. V stenách chat zrazu cítiť kus veľmi cennej a jedinečnej histórie, mnoho pestrých, zaujímavých a často dramatických príbehov. Vzdať úctu chatám a ľuďom, ktorí sa dnes o ich chod starajú, to bol základný zámer. Prejsť všetky a ako inak, ultra behom na jeden šup. Druhým cieľom bolo ukázať bežeckej komunite Vysoké Tatry ako skvelé prostredie pre technicky náročnejší tréning s množstvom “občerstvovacích staníc”. Rozhodol som sa zanechať svoju stopu a nakresliť na mape čiaru pre druhých. 

 

 

Od sóla k dvojke – lepšie sa mi stať nemohlo

V skorých jarných mesiacoch som mal jasno o tom kade povedie trasa za pekného a kade za zlého počasia. Trúfal som si to prebehnúť sám ak by som sa stihol zoznámiť s terénom. Nie každú z častí trasy som totiž v minulosti prešiel. Ozval som sa dvom kamarátom, skúseným ultra bežcom, pre ktorých sú Vysoké Tatry domovom. Obaja znamenajú pre mňa výkonnostnú špičku, na ktorú si ja už v tomto živote nesiahnem. Prosba na nich znela: “Prosím, vieš si predstaviť odprevadiť ma na niektorých technickejších úsekoch u teba “doma”?” Som realista. Pri mojom maximálnom tempe by sa za zlého počasia ani jeden z oslovených kamarátov ani len nezohrial na prevádzkovú teplotu. Tak ma ani nenapadlo otravovať ich s tým, že by sme to dali celé spolu J. Obaja, aj Matúš Vnenčák aj Tomi Kačmarčík boli od prvého oslovenia veľmi ochotní. Rozdiel bol v jedinom. Zatiaľ čo s Matúšom sme si povedali, že sa k tomu ešte neskôr vrátime a naplánujeme, druhý, ktorého som oslovil sa okamžite chytil a hlboko zahryzol… Bol na to jasný dôvod. Asi po pol minúte, keď som Tomimu napísal prvú vetu o trase, mi Tomáš emailom poslal navlas rovnako nakreslenú trasu, ktorá ma už takmer rok mátala. “Wooow, to fakt?! Ty chceš tiež toto bežať?”, opýtal som sa neveriac. Tomáš mi vysvetlil, že túto trasu už pred piatimi rokmi naplánoval spolu s priateľom Ferom Gállikom, skvelým slovenským ultramaratóncom, rodákom zo Svitu. Za celých tých 5 rokov však túto cestu nerealizovali a nanešťastie v tomto období postretli Fera zdravotné komplikácie, pre ktoré teraz niečo podobné nemôže absolvovať. Cítil som, že Tomáš je rozhodnutý byť pri tom keď sa táto krásna cesta pobeží od začiatku až do konca. Bolo teda rozhodnuté. Bude to ultra beh vo dvojici a snaha splniť si rovnaký sen.

 

 

Spojili sme zdanlivo nespojiteľné

Ja som slimák, Tomáš v porovnaní so mnou raketa. Aktuálna bežecká sezóna bola pre choroby a zranenia doposiaľ mojou najhoršou. Tomášovi vyšlo toho roku takmer všetko kam nohu položil. Tomášova náročná bežecká sezóna a moje relatívne nízke tempo v podstate určili jediný spôsob ako na to a jediný dátum, kedy náš už spoločný plán realizovať. Tomáš rozhodol: “Dajme to 31. októbra, to už budem mať po sezóne a bude to pre mňa taká pekná rozlúčka s ňou. Na pohodičku.” Vedel som, že u mňa to teda rozhodne “na pohodičku“ nebude. Ale zároveň som bol rád. Tomáš bude pre mňa motiváciou nevliecť sa v deň D úplne ako s hnojom. Povedali sme si, že len búrka a hmla ako mlieko nás môže zastaviť a keďže v tom období už búrky v Tatrách nie sú, už nás od tej cesty zastaví len choroba alebo zranenie niekoho z nás.

 

Beháš? Behám. No tak len behaj, behaj, lebo sranda to nebude…

Mal som šťastie, že som pred ostrým štartom mohol v lete prejsť takmer celú trasu na trikrát. Prvú časť som šiel s priateľom Vilom Bendíkom, ktorého som už v januári s mojim tatkom nominoval do role člena podporného tímu. Nikdy v minulosti som nebežal po Tatranskej žule. Je to pre “chlapca”, ktorý vyrástol v Petržalke a malokarpatského skôr lesného bežca parádny rozdiel. Našťastie ma tie šutre fakt bavia a tak som sa na ne viac a viac tešil.

Začiatkom septembra, potom ako Tomi Kačmarčík zabehol v rámci týždňa UTMB preteky CCC v najlepšom slovenskom čase a vo svojej kategórii skončil na skvelom deviatom mieste, mi prišla do facebookovej správy od neho otázka. “Tak čo, beháš?”. “Behám.”. “No tak len behaj, behaj, lebo sranda to nebude…”. Priznám sa, v tej chvíli som dôvod na smiech nemal, práve som sa postupne vracal do akého takého tempa po mesiaci odmlky pre silno narazené šľachy v kolene keď som pri tréningu nešťastne došliapol na prehnitú mokrú dosku a kolenom som letiac vpálil do drveného stĺpika lávky cez potok. Nuž ale, nedalo sa nič robiť, aspoň som začal intenzívnejšie premýšľať ako byť maximálne efektívny v posledných týždňoch prípravy.

 

Už to prišlo, ide sa

Bolesti a choroby sa dali našťastie v posledných týždňoch na ústup. Behanie mi opäť robilo veľkú radosť. Termín sa blížil, dokúpil som posledné chýbajúce komponenty do výbavy vrátane bežeckých mačiek Kahtoola MICROspikes a ultra ľahkých vode odolných nohavíc INOV8 RACE ULTRA PANT pre prípad dažďa. Veď ak nie teraz, budúcu sezónu ich dúfam využijem.

V čase tréningových výjazdov do Tatier s Vilom aj Miškom Stehlíkom nám počasie vždy prialo. Vydržalo aj na koniec sezóny otvorených turistických chodníkov. Severné svahy už pokryl prvý sneh a ľad, ale južné svahy boli koncom októbra suché a zaliate inverzným slnkom. K podpornému tímu sa ešte pridal kamarát Rišo, zakladateľ známeho TVRĎÁKa, ktorému sa myšlienka projektu zapáčila natoľko, že chcel byť pri tom.

Vyrazili sme teda z Bratislavy za Tomášom a Vilom, ktorý bol už deň v Tatrách. Nechali sme auto v Kežmarských žľaboch a stúpali sme už po tme na chatu Plesnivec. Odtiaľ sme naplánovali štart o tretej ráno nasledujúceho dňa. S Tomášom sme sa dlho nevideli. Prešiel viac ako rok, odkedy dal do pretekov STEFANIK TRAIL všetko a pri návrate domov skončil v Banskej Bystrici na infuzkách. Holt, Tomi je ten typ borca, ktorý keď už stojí na štarte pretekov, chce si ich poriadne “užiť”. Pri stúpaní na chatu hovorím chlapom: “Počkajte, prídeme do chaty a prvé Tomáš spustí brutál očný skener po mojej maličkosti v snahe odhadnúť, čo nás vlastne čaká.” A tak aj bolo. Schválne som do chaty vošiel ako prvý. Veď nech si chlapec poslúži. Tomi sedel v rohu jedálne s pivom pred sebou a už mierne zvädnutý najprv prešiel po mne očami a potom sucho zahlásil: “No dobre že idete! Kde sa toľko flákate? Ja už mám piate pivo!” Pomyslel som si, “Super, chalan si dáva handicap na zajtrajšok ako keď príliš ľahkým džokejom pchajú pred pretekmi olovené pláty do konského sedla.” Zvítali sme sa, najedli a prešli si posledné prípravy.

Vedel som, že Tomi odhadoval našu “túru” na 14 hodín. Ja som podľa seba a svojich príprav súdil, že to bude okolo 17 hodín. Žiaden časový rekord nebol od začiatku v pláne. Cieľ sme mali úplne iný. Jediný, skôr bezpečnostný časový limit sme mali v samotnom západe slnka. Potrebovali sme sa dostať podvečer o 16:30 za Chatu pod Rysmi, respektíve zísť reťazovú pasáž pod chatou ešte za denného svetla.

Posledný návrh od Tomáša, ktorý platil celý nasledujúci deň, znel: “Ty určuješ tempo behu, ideme len podľa teba, ale na chatách sa nezdržíme viac než bude treba.” Tomi sa ukázal ako veľmi skúsený “tempár” keď často idúc popred mňa prispôsoboval rýchlosť podľa intenzity môjho dýchania. Niekedy som ho aj musel popohnať, lebo som proste miestami síce fučal, ale až tak hrozne som sa necítil.

 

Štartujeme, romantika, eufória

Konečne je to tu! Budík o 2:30 neznie nepriateľsky. Ideme na to, buchneme raňajky a naberieme si chatármi pripravený skvelý čaj. Máme pred štartom malý časový sklz, ale nie je to dôvod na paniku. Prekvapivo sme z chaty vykročili do náramne teplej noci. Ešte čítam posledný veľmi povzbudivý odkaz od ďalšieho tatranského “kamzíka” Ferinka Kaňu, ktorý ma veľmi povzbudil, “Chlapci držte sa a nech vás sila sprevádza!”.

Zapíname GARMINy. Pali, Vilo a Richard sú pripravení na rýchly presun do doliny k autu. Vilo ide s nami ešte pár desiatok metrov do lesa, ale po chvíli nám už len želá veľa šťastia, ľahké nohy a vracia sa do chaty. Tomi ide vpredu a počúva môj dych. Cítim sa dobre a bezpečne. Mám pri sebe nie len skvelého človeka, ale aj skúseného bežca, profesionálneho hasiča a dobrovoľného člena horskej služby. Čo iné si na dnešný deň môžem priať…?J

Stúpame k Veľkému Bielemu plesu pri ňom a najmä od neho smerom k Brnčalke už začínajú prvé zľadovatené pasáže. Ako prvý capne na zem Tomi a ja to komentujem neistým “ajáj”. Tomáš sa v sekunde zodvihne a prehodí, “Och, takých dnes ešte bude Maťko J” a frčíme ďalej.

Preteky sú super, ale toto je niečo iné. Cítim neuveriteľný pokoj. Pred nami a vedľa nás len tušíme rozsiahle hrebene hôr. Vtedy Tomi pozrie bokom a svoju NAO Petzlovku namieri na doprava smerom na Belianky. “Kukni tam na hrebeň. Vidíš tú žiaru? To sú čelovky pri Kamzičej jaskyni. Je tam zakázané chodiť, ale turisti tam chodia bivakovať.” Všetko mi pripadá neskutočne krásne a v tom momente samoty, ktorý obyčajne v Tatrách človek nezažije, všetko naokolo na chvíľu patrí len nám. Teším na deň, ktorý je pred nami.

 

Opatrne, opatrne…

Pri Brnčalke sa nezdržujeme. Ani len selfie na mobile sa nám nepodarila, ale kvôli druhej nestrácame čas. Čaká nás prvý vážnejší test terénom, zľadovatená Veľká Svišťovka. Inak, teraz chvíľu ťahám za sebou Tomiho ja. Teda nie, že by som bol rýchlejší, ale Tomi každú chvíľu zastavuje a dáva do tmy rečnícku: “To čo nám na chate nejaký urologický čaj pripravili, či čo?!” Ja mu na to: “Ále kde, to je tých tvojich večerných 5 pív, kamoško. Budeš z nich žiť ešte celý dnešný deň.” A tak aj bolo… Pomaly stúpame bez mačiek po ľade. Smerom nahor to predsa len ide ľahšie, ale pozor si stále musíme dávať. Dostávam inštrukciu nechodiť po vonkajšej hrane chodníka, “nech sa nezdrbem tam dole pod nás”… OK, funguje to. A už zase Tomiho predbieham. “Žltý sneh sa nepapá!” volá na mňa a už sa zase rehníme nad jeho ďalšou “technickou” prestávkou J. Nálada je skvelá, som šťastný. Prišli sme k reťaziam a Tomi káže zapnúť kameru. “Toto je tu pekné, toto natočíme.” Neviem, čo z toho vzíde, točíme prvý raz. Na reťaziach stúpame rýchlo. Z vrchu na nás svietia dva páry veľkých kamzičích očí.

 

Hen, to je krása! Daj si tyčinku!

Vystúpali sme na Svišťovku. Uvideli sme nádhernú krvavo-zlatú čiaru nad vrcholkami kopcov, ktoré vytŕčali spod oblakov ležiacich pod nami ako perina. “Hen, to je krása!”, vravím Tomimu. Jeho odpoveď je rýchla: “Už si niečo zjedol? Piješ? Daj si tyčinku!” Poslúchnem a už sa jednou tlačím. Vykročili sme dole. Tomi je chvíľu predo mnou. Konečne sa zahľadel na ten čarovný horizont a naširoko úplne bez vydania hlásku rozpažuje ruky. Hm, vidím, že aj on je šťastný. Toto počasie je naozaj to najlepšie, čo nás mohlo postihnúť. Už sme asi obaja po výšľape Veľkou Svišťovkou pripití endorfínmi. Tomiho ale opäť zastavuje “urologický čaj”. Ja sa teda púšťam do sólo zbehu smer Skalnatá chata. Energie mám dosť, ranné zore je ako z National Geographic magazínu. Keď som tu bol naposledy, kliesnil som si cestu medzi turistami, teraz bežím po suchých balvanoch a neskutočne si to užívam. Pred Skalnatou chatou sa ešte nad hvezdárňou obzrieme na z tmy sa vynárajúci Lomničák. Točíme niečo na gopročku, ktorú nám zapožičali kamaráti v Bratislave J Ďakujeme!

 

 

Rýchly presun na (pod) Térynku

Na Skalnatej chate máme znovu „technickú“, tentokrát už obaja. Využívam pauzu a posielam prvý post na facebook. To ranné zore ma skrátka dostalo.

Čaká nás technicky menej náročný zbeh k Zamkovského chate, ale dbám na to, čo radí Tomáš: “Nohy musíš dvíhať vyššie ako v Karpatoch.” Pri Zamke už v rannom svetle dávame prvú a poslednú selfie a ani nejdeme do chaty. Pokračujeme ďalej keď nám to tak ide. V stúpaní Malou Studenou dolinou ale prvýkrát trochu strácam tempo. Asi som ten zbeh zo Skalnatej chaty mierne prepálil. No nič, polietal som si a teraz musím “trošku” zamakať. Samozrejme, Tomi si to hneď všimol. Káže mi, aby som si dal ďalšiu tyčinku a nabral potrebnú energiu pred výstupom na Térynku. Tam máme v pláne krátku “čaj-pauzu”. Pôvodne to mala byť polievka, ale naozaj nám zatiaľ nechýba. Tyčinka mi nelezie do krku. To nie je dobré. Poznám to. Žalúdku sa nechce privítať to, čo teraz najviac potrebujem. Mám už na to ale svoju metódu. Prežúvam to čokoládové oné tak dlho, kým nemám v ústach “kakauko”, ktoré tam dole musí pomaličky samo natiecť. Kalórie sú kalórie a je fuk či v tuhom, či tekutom stave, musím ich tam skrátka nejak dostať. Funguje to. Nejak som to na Térynku vytlačil. Tomi vidí, že mi to spomalenie vadí a berie náladu. “Kľúd, nikam sa predsa nehrnieme!” povzbudzuje ma. “Dáme hore pauzu, dobrý čaj a ideme het!”

 

Aha mami, ujovia majú len tenisky!

Prichádzame na chatu. Navôkol je už sneh a ľad. V ten deň sme prví hostia chaty. Nocľažníci sa práve prebúdzajú a dávajú raňajky. Malé dievčatko vedľa nás hovorí hlasno mamičke a ukazuje prstom na našu obuv: “Aha mami, ujovia majú obuté len tenisky!” Veru, vravím si, o chvíľu nám tie naše INOV8-ky stačiť nebudú.

Opúšťame chatu a nasadzujeme nesmeky. Ja nazúvam poriadné bežecké želiezka (moja prvá skúsenosť) a Tomi len také gumenné „chňapky s malými ostňami. Neviem, čo od toho očakávať. Po pár krokoch ale zisťujem, že sa mi lepšie nemohlo stať. Každý krok, aj ten na ľade, aj ten na skale, je veľmi pevný a istý. Paráda, ideme do Priečneho sedla! Bol som tu veľakrát, ale dnes je to prvýkrát bez turistickej tlačenice. Sme tu s Tomášom úplne sami, v bezvetrí. Nič nás neruší, ideme si svoje. Niečo opäť točíme na kameru. Pri pohľade na Spišské pleso Tomi vraví, že musí chalanom povedať, že už sa dá hrať hokej J. Vtípky striedajú aj vážne témy. Tomáš mi ukazuje miesto na chodníku tesne pod reťazami, kde sa uložili v auguste dve turistky, ktoré zúfalo v mliečnej hmle hľadali cestu do bezpečia, no neúspešne. “Tu ležali, jedna vedľa druhej. Skrátka sa uložili vedľa chodníka a do druhého dňa neprežili. V podmienkach aké boli sa ich zachrániť nedalo. Tatry vedia byť nesmierne kruté. Sú to hory, kde ľudia nájdu smrť doslova priamo chodníku. V mliečnej hmle sa dvakrát zatočíš a už nevieš kde je hor a kde dole. Veľa turistov si to neuvedomuje.”

 

Kukni Maťo hore! Terénkozy v sedle J!

Tak už sme v Priečnom sedle. Počasie je nádherné. Čaká nás strmé technické klesanie, ktoré ja isto nemôžem bežať. Tomi vraví, že sme prešli to najťažšie technické miesto trasy. Súhlasím, no vďaka mojej chybe, ktorá príde neskôr, ma to najhoršie ešte len čaká. Dávam si pozor, nikam sa neženiem. Tomi je stále nejakých 20 metrov predo mnou. Zrazu sa zastaví a pozerá na miesto odkiaľ sme začali klesať. “Kukni Maťo hore! Terénkozy v sedle!” Dva nádherné vypasené kamzíky skáču hore dole akoby ani neboli na vratkých skalách. Krása, mám na hlave zapnutú kameru, tak hádam z toho niečo bude. Zbiehame traverzou okolo Sivého plesa. Aj tu je to ešte ľadové a tak nesmeky dávame dole až tesne pred Zbojníckou chatou. Tomimu sa jeho chňapky každú chvíľu vyzúvajú, moje MICROspiky držia ako prikované. Je tu krásne a pri klesaní už stretávame v protismere prvých turistov, nocľažníkov zo Zbojníčky. Tesne pred chatou nám v ústrety vybehne môj tatko Pali. Celý žiari šťastím, že nás vidí, ponúka veci na prezlečenie, na jedenie. Takmer nič ale nepotrebujeme. Beriem si tyčinku, slané tablety, ktoré si tu a tam dávkujem aby som kŕče nechytal a vtláčam do seba tubu detského ovocného pyré. Tomáš predvádza ním avizované “tatranské porno”, prezlieka si krátke gate lebo je nám už riadne teplo.

Pri Zbojníčke nás čaká aj Richard a dvaja Tomášoví kamaráti Mika a Peter. Sme veľmi radi, že aspoň na krátko sa k nám pridajú a odprevadia nás až po Bilíkovu chatu. Ich spoločnosť nás prirodzene osviežila, Tomiho trolinku viac akoby som potreboval. Za prvé, v ich prítomnosti mierne zrýchľuje (šak musí dačo ukázať zo svojho bežeckého umenia). A za druhé, z nejakého dôvodu si neobúvame retiazky aj keď by sa nám na krátkom ale zato pomerne strmom úseku od Dlhého plesa až po Veľký studený potok veru zišli. Práve tento úsek je pre mňa prvým, kde som nečakal, že by som mohol vypadnúť z tempa. Párkrát som zabalansoval, párkrát aj zhučal dole po zadku na ľade. Tomáš mi s jedným z kamarátov mierne “odchádza“, ale jeho druhý kamoš myslím veľmi dobre vycítil, že spoločnosť práve teraz potrebujem.

Tak nejak som sa zhŕkal dole. Zranenie nemám, ale na kľude mi táto pasáž veľmi nepridala. Keďže sme zatiaľ prestávkovali len vďaka Tomiho “urologickému čaju” a čaju na Térynke, trochu ma tento posledný ľadoplaz rozhodil. Nedošlo na polievku ani na Zbojničke, ale nič to. Sme v relatívnom vysokom komforte, pomaly Tomiho dobieham. Už si ma všimol a mierne poľavil z tempa. Polievka nás počká na Bilíkovej chate, ale pred tým ešte prebehneme popod Rainerku kde nás čaká Vilo s foťákom a ďalšou kamerou.

 

„Éj, dnes by to išlo...“

Sme skoro v polovičke trasy. Čas máme celkom dobrý, deň sa len začína. Tomi skúsene poznamenal, že Tatry ožívajú okolo deviatej. A mal pravdu. Presne v túto hodinu začína na chodníkoch, po ktorých bežíme mierne hustnúť premávka. Pribiehame, teda k Rainerke. Vilo nás víta a mieri na nás objektívom. Niečo sa pýta, niečo mu hovoríme, dávame jednu reprezentačnú foto pred chatou a už frčíme na polievku J. Cítim trochu nohy, no nie je to nič vážne. Snažím sa nespomaliť, ale nedarí sa mi. Začína byť vážne teplo a ja som na rozdiel od Tomáša zo seba neodložil ešte ani jednu vrstvu. Už aby sme boli na Bilíčke. Tomáš chvíľami pridáva a potom náhle spomaľuje. “Éj, dnes by to išlo, aha!” A vŕŕŕŕŕ, pár skokmi sa mi vzďaľuje a Vilo beží za ním. Kašlem na to, už chcem len tú polievku.

 

Soľ nad zlato, ale…

“Poriadne si osoľ ten vývar, nech nemáš kŕče a daj si magnezko.”, radí Tomáš keď dorazíme na chatu. “Áno, oci!”, pomyslel som si a viem, že mi to hovorí asi kvôli tým posledným stovkám metrov kde som spomalil. “Dáme vývar a ide sa. Máme ešte veľa pred sebou.” Ako inak.

Tomáš je na trase ohľaduplný, ale na chatách dôsledný a neoblomný. Neprotestujem. Dávam zo seba dole dlhé rukávy. Robím si poriadok v mojej INOV8 veste a rozhodnem sa, že pár vecí budem potrebovať zase až na Popradskom plese, kde znovu stretneme náš podporný tím. Odovzdávam pár vecí Vilovi, medzi ktorými sú aj moje bežecké mačky. Chyba! Asi mi na tom slnku pripieklo mozog. Už pár dní pred štartom som si zafixoval, že do sedla pod Ostrvou príde Vilo urobiť pár pekných záberov. Tam som si chcel mačky znova navliecť. To, že by sa tam vyškriabal a hlavne by musel zliezať bez mačiek dole ma pri chlípaní slanej polievky akosi nenapadlo. Dojedené, ide sa. Čaká nás tiahly, ale relatívne ľahký úsek. Traverza tatranskej magistrály nás povedie z Hrebienka okolo Sliezskeho domu. Pokračovať budeme na Batizovské pleso končiac v sedle pod Ostrvou nad Popradským plesom a potom šup dole. Polievková prestávka bola na môj vkus rýchla. Jedol som s chuťou. Doplnil vodu, kalórie z kofoly, nohy sú opäť silné a tak by malo byť všetko v najlepšom poriadku. Nie však na dlho. Opúšťame Hrebienok. Obaja vyťahujeme paličky a tešíme sa na mierne, ale rýchle stúpanie. Chvíľu to ide, bežíme vždy keď sa terén narovná. Je tu ale problém. Začínam byť malátny a vôbec neviem prečo. Snáď preto, lebo prestalo úplne fúkať? Ideme relatívne odkrytým južným svahom a slnko viac a viac pripeká. Dávam si dole rukavice, neskôr buffku, ale nič nepomáha. Prosím Tomáša aby sme spomalili. Ten hneď reaguje. Vlečiem sa. “Čo ti je?”, pýta sa Tomáš. “Žalúdok? Nohy? Máš kŕče?” Vymenúva snáď všetky možnosti. Na všetko odpovedám negatívne. Vravím mu, že cítim len celkové silné zovretie, ktoré nie a nie povoliť. Ani sa to nedá presne opísať. Divný pocit. Akoby ma niekto narval do úzkeho tubusu a ja neviem ani poriadne vykročiť. “Hm, tak to je len kríza. To zase prejde, neboj.”, hovorí Tomáš. Áno prejde, ale nevieme kedy. Prišlo to práve na jednom z najľahších úsekov, kde sme na to chceli dupnúť. Teda ja som sa na to pri polievke zastrájal určite J. Katastrofa! Šesť nasledujúcich kilometrov a približne dvesto výškových metrov ideme neuveriteľné dve hodiny. Skrátka mi vyplo a motor nie a nie naskočiť. Tomi musí mať svinskú radosť. Radšej na to nemyslím a dávam trpezlivo nohu pred nohu.

 

Pivo je diesel, no ale bez mačiek…

Konečne vidím Sliezsky dom. Zatiaľ čo ja rýchlym krokom mierim do bufetu, Tomáš si sadá na terasu a vyhrieva sa na slniečku. Beriem si pivo z chladničky a než príde rad na mňa aby som platil, sladký pomelo-radler je už vo mne. Ešte som si umyl tvár v studenej vode a cítim sa omnoho lepšie. Na predchádzajúci úsek chcem rýchlo zabudnúť. Ak by tu bol Vilo s autom, asi by ma to doň veľmi ťahalo. Ale Vilo už našťastie v tomto čase svoje auto parkuje na Štrbskom plese pred hotelom FIS a ponáhľa sa na Popradské pleso aby mi doniesol tie mačky do sedla J J J. Stal sa zázrak. Motory naskakujú. Opäť chcem bežať a ide to. Tomáš ma chváli, že ideme o poznanie svižnejšie a rozhovorí sa v pokluse o jeho športovej minulosti, o tréningu v súčasnosti a o ďalších bežeckých plánoch. Dozvedám sa, že práve bežím po boku trojnásobného profesionálneho majstra Slovenska v thajskom boxe. No pekne, tak preto sa nám celý čas tie medvede vyhýbajú! O chvíľu je pred nami Batizovské pleso. Nádherné miesto. Znova po dlhšom čase natáčame pár záberov. Pobehujeme medzi turistami a rýchlo pokračujeme ďalej. S príchodom do sedla pod Ostrvou vyzerám niekoho z podporného tímu. Ale nik nie je na obzore. No nič, budú asi na Popradskom plese. Tomáš obúva jeho gumené “ťapky” s hrotmi a ja sa za ním o poznanie pomalšie šúpem po dokonale vyleštených, ľadom pokrytých kameňoch. Chyba z Veľkej studenej doliny sa teda opakuje. Tentokrát ju ale neviem napraviť aj keby som chcel. Fúha, tento zostup po skle dole ma stojí veľa síl. Opäť znervózniem, nanešťastie vidím, že podo mnou sa mi Tomáš stále viac vzďaľuje. Síce som ani raz nepadol, ale namáham viac kolená aj triesla aby som sa na nohách udržal. Chytám sa po stranách chodníka kosodreviny, takže mám dlane zalepené živicou. “No pekne! To sú ale magori! Tu na Popradskom sa zatvára sezóna. Sú tu stovky a stovky ľudí a až do sedla doznieva hukot pálenkou potužených spevákov “horalov”. No fasa! Tatko a Vilo sa na to isto vybodli a pridali sa k nim. Veď museli nudou skapať, keď sme sa tak vliekli a teraz isto békajú až sem do sedla doznievajúce Mááácéééjko, Macéééjkóóókokokoko! Kokos, porazí ma!” V tomto seba zničujúcom hecovaní som si vôbec neuvedomil, že aj keby po tom ľade za mnou na Ostrvu niekto s mojimi mačkami vyšliapal, musel by sa dole vracať bez nich. A to, čím som si práve prechádzal by som nikomu z podporného tímu neprial. Školácka chyba, tak mi treba. “No tak si to teraz vyžer, Maťko!”, ako obvykle si v duchu nakladám. Stále som si Paliho, Riša a Vila predstavoval, ako sa na terase chaty slnia a tam z toho mraveniska ľudí podo mnou čumia na mňa ako sa tu trápim. Isto si aj ďalekohľad požičali. Samozrejme, najväčšou chybou bolo, že som sa neustále ľutoval a málo sústredil na to, na čo som sa mal.

 

Sneh pod Rysmi milo prekvapil

Nahnevaný na môj podporný tím prichádzam k plesu. Aha, tu sú. Tuším sa nezmestili na terasu a hneď pod zostupom pri rozcestníku si robia piknik. Tomi niečo maškrtí a všetci ostatní sú vyškerení. “Kokos a vy ste kde do frasa?!” Ja blbec som im ešte začal čistiť žalúdky a stále mi nedochádzalo, že sa ku mne nemohli dostať. Poriadne mi v tom kopci vyhladlo, cítim menšie kŕče v žalúdku. Ale väčšie vypätie síl mi nedovolí veľa jesť. Napriek tomu tlačím do seba kus suchého chleba a zapíjam ho pol litrom Mitickej.

Opäť mám strašnú chuť na moje spoľahlivé palivo, pivo. Mienim ho už po zvyšok cesty po troškách dávkovať všade kde sa bude dať. Rišo sa obetoval a podujal sa na predbiehanie v dlhom zástupe smädných “turistov”. Tomáš pozerá na hodinky. Nevie akým tempom pôjdem, keď som sa tak v tom zbehu vytrápil a tak ma zasa slovne vyzýva aby som sa nezdržoval. Má recht, musíme ísť. Viem, že mu ide hlavne o našu bezpečnosť. Chceme zísť z Chaty pod Rysmi ešte za vidna. Beriem si bežecké mačky, chlieb do jednej ruky, paličky do druhej. Ešte rýchlo do seba vtlačím ovocné pyré a už bežíme pomedzi ľudí smerom k chatám. Nachádzame modrú značku vedúcu smerom k Žabím plesám. Po ceste nám naproti s pivom v ruke beží Rišo. Zachránil ma. Potreboval som si ten suchý chlieb spláchnuť niečím iným ako vodou, ktorou sa už pomerne dlho nadájam. Horkastá chuť je vítaná zmena. Po dvoch hltoch podávam pohár Tomášovi. Lúčime sa s chlapmi a hybaj do lesa.

Tu po chvíli začíname stúpať a mne sa opäť ide veľmi dobre. Tomáš chváli tempo, očividne sa aj jemu zlepšila nálada. Pod nohami máme tentokrát roztápajúci sa sneh a veľmi nás to teší. Mačky možno ani nebude treba. Postupujeme plynule, úplne v pohode. Pod reťazami predsa len mačky nazúvame. Všetko ide hladko. Opäť prišla smutnejšia chvíľa keď mi Tomáš ukazuje, odkiaľ spadol a smrteľne sa zranil František Kele. Tomi bol v tíme, ktorý ho zachraňoval. Slnko je už tesne nad Malou Baštou a Satanom. Trochu sa ochladilo a začal pofukovať príjemne studený vánok. Je cítiť, že sa blíži večer. Na chodníku sa vyhýbame nosičom a ľuďom, ktorí sa ponáhľajú do doliny. Prichádzame k chate v dobrej nálade a Tomimu sa ani dovnútra nechce. Ja si idem dať malé pivko, keď už mi tak na predchádzajúcich dvoch zastávkach dobre urobilo. Chyba. Vošiel som dnu do rozkúrenej miestnosti. Začala sa mi mierne točiť hlava, asi som sem príliš rýchlo vystúpal alebo čo. Opieram sa v chodbičke čelom o stenu a pár minút čakám, kým to prejde. Chlapík, ktorý obsluhuje mi hovorí, že s tou vestou s fľašami na hrudi a palicami na chrbte vyzerám ako kríženec Bruce Willisa a Maurského bojovníka z družiny Robina Hooda, ktorý vždy nosil na chrbte dva meče. Pýta sa, na čo to všetko je a keď som mu povedal, že ideme z Chaty Plesnivec na Chatu pod Soliskom kam už to máme len kúsok, mávne rukou a povie: “Len si trénujte chlapci, trénujte! A nechápavo krúti hlavou.”

 

Obavy zažehnané, časový cieľ splnený

Podarilo sa! Reťaze pod chatou opúšťame pol hodinu pred ohláseným západom slnka. Máme síce ešte stále bežecké mačky, ale pri Žabích plesách ich dávame definitívne do vakov. Z najhoršieho sme vonku, teraz už len udržať solídne tempo.

Tomi zrýchľuje a ja sa snažím s ním udržať krok. Nejaký čas sa mi to darí, no pri Popradskom plese ho na chvíľu pribrzdím. Na čelo si dnes druhýkrát nasadzujeme čelovky a do lesa vstupujeme už za tmy. V miernych stúpaniach už len rýchlo kráčam, ale na rovinkách bežíme celkom solídne tempo. Míňame na Štrbské pleso vracajúcich sa “turistov”, ktorí si častokrát svietia na cestu mobilmi. Divní ľudkovia, ale isto si to isté o nás bežiacich myslia aj oni. Teším sa na posledný výstup na Chatu pod Soliskom. Nikdy som tam ešte nebol. Nohy ma teraz už nebolia. Posielam Vilovi sms, že vyrážame do posledného stúpania. Od Štrbského plesa je to už len stále strmo do kopca. No nič, Tomi kráča napred.  Zamkol som sa do ticha, nahodil som jedno tempo, ktoré už až do cieľa nemienim ani zrýchľovať ani spomaľovať. Idem za ním. Viem, že sa mi tempom prispôsobí ako doposiaľ. Prvá tretina (možno menšia polovica) záverečného stúpania vedie od plesa na zjazdovku lesom po členitom chodníku. Na jeho konci sme vyšli na lúku a nad hlavami sa kdesi v diaľke objavili svetlá chaty. Zjazdovka je terasovitá a v miernejších pasážach sa s Tomášom sem tam rozprávame. Svetlá v mieste chaty sa hýbu. To budú asi naši. Už nás vyzerajú. V poslednej fáze sa stúpanie zostrilo a začali sme zdolávať posledné schody vytvorené z veľkých kameňov. Tomáš mi opisuje, že sa terén podobá na mimoriadne dlhé posledné stúpanie pretekov CCC okolo Mont Blancu, ktoré v auguste úspešne absolvoval. Už musíme byť veľmi blízko, no chata sa nám nie a nie ukázať v celej svojej kráse. “Kurník, oni ju tuším kvôli nám ešte o niečo ďalej posunuli, či čo?!”. Trochu sa hecujem a verím, že to už už príde.

 

Koniec dobrý, všetko dobré

Započuli sme známe hlasy. Pali a Vilo nás už čakajú pred chatou. Neskôr sa dozvedáme, že Rišo musel z rodinných dôvodov predčasne odísť. Bojové pokriky chlapov nenechajú na seba dlho čakať. Ja ale tentokrát stúpam v úplnej tichosti a oslavujem v hĺbke duše. Je to iné ako vbiehanie do klasického cieľa. Tomáš naopak vykríkne: “Do cieľa sa beží!” Z kroku prejde do posledných temp svižného behu a vybieha na terasu. Ja už len kráčam a zmocňuje sa ma zvláštny kľud a zároveň veľká radosť, že sa nám podarilo, čo sme si predsavzali.

Tomimu vďačním za veľa. Za tempo, za rady, za skvelú spoločnosť a možnosť lepšie ho spoznať. Pred týmto dňom sme sa s Tomášom reálne poznali sotva pár hodín. A teraz viem, že to najvzácnejšie, po čo som si do Vysokých Tatier vlastne prišiel je veľké kamarátstvo, ktoré chcem v budúcnosti udržať a rozvíjať. Padáme si s Tomášom do náručia. Obaja sme si za pätnásť hodín a pätnásť minút splnili veľký sen, ktorý sme dlho snívali. Vilo s tatkom sú tiež prešťastní. S Rišom si tiež odmakali poriadnu šichtu a pri pohľade na pivnú tabuľu na terase viem, že nás čaká skvelá súkromná after párty plná rozprávania zážitkov z uplynulého dňa. Ideme do chaty, ozýva sa potlesk. Zastavujeme oba GARMIN FENIX3. Vilo fotí Tomášov ciferník a posiela správu kamarátom na facebook. Mnohí nás celý deň sledovali a povzbudzovali. Vďaka Vilovmu obojsmernému reportingu sme s nimi teda boli stále v spojení a sme za to nesmierne vďační.

Sadám si, ide na mňa únava. Do jedla chuť nemám, zato pivo mi ide dole krkom famózne. Je celkom možné, že som prišiel do cieľa mierne dehydrovaný, pretože aj po piatich pollitroch som sa nemusel hýbať z lavice, na ktorú som usadol. Po pol hodine ma na ďalších 30-40 minút zmáha triaška a ani opieranie sa o teplý radiátor veľmi nepomáha. Viem, že to prejde, nerobím z toho vedu. Tomi si objednáva vyprážaný syr, pivo a už si jeden cez druhého hovoríme zážitky, ktoré nám nik nevezme. Tomáš sa po večeri ako prvý od nás odtrhne so slovami, že už ide spať. Obdivujem jeho disciplínu. Za hodinku sa ale v jedálni znovu zjaví a objednáva ďalšie pivo. “Nedá sa mi spať, chlapi.” No veru, ani sa mu nečudujem. Veď napriek tomu, že to pre neho nebol výkonnostne tak náročný deň ako pre mňa, predsa len aj on je plný dojmov a zážitkov a tak to má byť.

 

„Ďakujem kamarát! Na Blaváka dobrý výkon!“

Čo by to bolo za Tatranca, keby si nerypol? J Ráno sme po výdatných raňajkách ponaťahovali nohy na klesaní po zjazdovke. Zaviezli sme Tomiho do Smokovca. Ide hneď za kamarátmi na “horskú”. Lúčime sa vyškerení jak lečo a keď sa nám s Tomášom naposledy stretnú oči, zahlási: “Ďakujem kamarát! Na Blaváka dobrý výkon!“ A už sa zase rehoceme jak kone. Skvelá bodka a la Kaktus. Musel si pichnúť a ja to s radosťou prijímam ako ocenenie skvelého borca.

 

Načo?

Nezdolali sme žiadne vrcholy tatranských štítov. Nevybrali sme si krkolomnú cestu cez sedlá a priesmyky. Nezabehli sme žiaden super rekord, nehodili sme tak nikomu pomyselnú rukavicu. Na druhý deň máme obaja relatívne ľahké nohy a isto by sme opäť zvládli nejakú väčšiu bežeckú “porciu”. Tak načo to všetko? Tento víkend sme “vrcholy” nechali pre iných. Chceli sme v prvom rade upozorniť bežeckú komunitu na unikátnu krásu a logické prepojenie horských chat Vysokých Tatier. Večer som po dobehu chlapom povedal, že ak inšpirujeme čo len jedného človeka, ktorý by sa chcel pustiť “našou” cestou alebo príde s iným osobným bežeckým príbehom, naša misia bude splnená. A stalo sa. Dnes, keď píšem tento blog, mám už v e-mailovej pošte trasu iného bežca, ktorý sa nám poďakoval za inšpiráciu. Prečítal Vilov blog o tejto akcii, vybehol do lesa a tam ho napadol nový, krásny projekt, ktorého mapu nám poslal. Chcem veriť, že toto je len začiatok. Ale nie je všetko v našom športe len o rýchlych časoch, vrcholoch. Na našich horách a trasách, ktoré často beháme leží množstvo nových príbehov. Príbehov osobných, historických, príbehov, ktoré môžu zaujať a inšpirovať iných… Tak čo? Má ešte niekto chuť behom na mape nakresliť čiaru a zanechať stopu…? Tak do toho a nech vás na tej ceste sila sprevádza! J   

 

 

0

Komentáre

Napíšte svoj komentár

Host streda, 17 júl 2019