Ultra Blog

Blog pre ultrabežcov...

  • Domov
    Domov Toto je miesto, kde môžete nájsť všetky príspevky v blogu na celom webe.
  • Rubriky
    Rubriky Zobrazí zoznam kategórií z tohto blogu.
  • Tagy
    Tagy Zobrazí zoznam tagov, ktoré boli použité v blogu.
  • Kto bloguje?
    Kto bloguje? Hľadať svojho obľúbeného blogera na tomto webe.
  • Tímové blogy
    Tímové blogy Nájdite svoje obľúbené tímové blogy tu.
  • Prihlásenie
    Prihlásenie Prihlasovací formulár

Ako sa smelý Maťko so svojou milou na zelenej Žabe na preteky vybrali a ako im podlí zbojníci zelenú Žabu skoro ukradli!

Pridané od dňa v Užitočné informácie
  • Veľkosť písma: Väčšie Menšie
  • Počet zobrazení: 6443
  • 0 komentárov
  • Prihlásiť sa k odoberaniu noviniek a aktualizácií
  • Tlačiť

Úvodom

Plný emocií, hnevu aj sklamania som tento článok začal písať, už vo vlaku cestou naspäť do Nemecka, bezprostredne po pretekoch. Teraz s odstupom času sa mi nezdá až taký dobrý, skôr sa mi pripadá, že sa len sťažujem, všetci dookola sú zlí a ja som si to celé len odskákal.

Preto som sa rozhodol to celé prepíšem trošku netradične, s troškou fantázie a troškou vlastného humoru, ktorému malo kto rozumie...:-p

Pod dúškom personifikácie spoznáte hlavne postavy môjho príbehu:

Smelý Maťko a jeho Milá Kuschelina (ja a moja priateľka)

Žaba (samochod, zelenej farby v mojom okolí známy pod menom Froschy - žabka)

Udatný Tomáš a jeho milá Janka z Nórska (brat a jeho priateľka)

„ Stefaniktrail 2014, pretek, počas ktorého zažil každý účastník svoj vlastný príbeh, s ktorým teraz môže nudiť, či zabávať svoje okolie“

1.     Kapitola: Týždeň pred pretekom

V 1. deň okolo 22.00, sa smelý Maťko a milá Kuschelina sa po 5 – hodinovom samolete zvítavajú so Žabkou, ktorú odložili do drahej ohradky aby ju zbojníci čelade nemeckej nečorkli.

Začnem klasicky jak furt: „No jak Žabka, pustíš  nás dnukaj?“

„Ta pustím!“

Žabka naskočí, jak by  ju dneškaj Maťko na jarmoku kúpil a upaľuje, potvora zelena, čo jej sily stačia. Napriek tomu je to z frankfurtského valala do toho suhlskeho pekelným žabím tempom dobré 3 hodiny.

O 01.00 zaľahnú obaja pod veľkú perinu, puska na dobrú noc a hybaj obaja cestou zmorení do ríše snov.

Od 07.00 už obaja usilovne pracujú, aby odsýpalo z celodennej aj celonočnej služby na suhlskom centrálnom majeri. To obaja už druhú noc toho veľa nenaspali, navyše smelého Maťka kvária bolesti chrbticového charakteru a musí hltať silné pilule.

V 3. deň Maťka zamestnávajú okrem bolestí chrbticového charakteru aj peripetie okolo žabkiných papierov. Nakoniec ostáva už len zbaliť krpce, gamaše a halenky, bo teplo hlásia a smelý Maťko sa rozhodol cez hory driapať.

Na 4. deň okolo obeda sa odohrá klasický rituál a smelý Maťko a milá Kuschelina trielia na žabke cestou necestou. Až 8 hodín trvala strastiplná cesta, kým všetci traja šťastne dorazili do bratislavského valala, kde ich už netrpezlivo vyhliadali udatný Tomáš, brat smeleho Maťka a jeho milá, Janka z Nórka. Žabku nechali na rohu 10 poschodovej chalupky, a smädní a hladní vhupli dovnútra.

Keď sa rodina po vekoch vekúcich zase stretla bolo o čom rozprávať, až pokiaľ všetci od únavy nepousínali.

 

2.     Kapitola: Piaty deň trinásteho! (Piatok trinásteho!)

Na 5. deň, museli udatný Tomáš a Janka z Nórska odíjsť pracovať na pánske. Nikto z našich hrdinov netušil, že na tento deň budú do konca života nielen spomínať, ale aj kliať.

Udatný Maťko, vstal do krásneho rána a a rozhodol sa pre svoju milú čo to pod zub. zaopatriť, a i žabu omrknúť. Ako si zaumienil tak aj vykonal.

Žaba poslušne čakala na svojom mieste pred velikánskou kolibou, nič nebolo nezvyčajné. Maťko sa ako mu bolo zvykom zase žabky spýtal: „A či že ma pustíš dovnútra ty Žaba žabacia?“, a Žaba privolila...

Nasadol Maťko na Žabu a že hybaj ho, ty Žaba žabatá!!! Ale ta nič! Ani len malinké kvak nepovedala. Maťko znovu: „... a že no hybaj už Žabuľka, neondej sa toľko už!“ Ale tá furt nič, ani len o milimeter sa pohnúť.

„No keď chceš trucovať, tak trucuj! Idem ja pešky!“

I tak nechal Smelý Maťko Žabku ďalej oddychovať a po vlastných odkrepčil ranný pokrm zháňať.

I pojedli s milou, no Maťkovi nedalo, či Žaba chorá nebude? „Ale šak nažrať dostala“, hútal stále Maťko,  čo môže byť vo veci.

A tak sa vybral druhýkrát za Žabkou. Ta ale tá ako predtým, nie a nie sa z miesta pohnúť. Ledaže aspoň sem tak nejaký ten KVAK zo seba na chvíľu vydala, ale pohnúť sa? Tak to ani za toho oného!

Zrazu vychŕlila Žabka zo seba pár čudesných slov, jazykom akým doteraz v jej celom živote nehovorila: „ Zadajte kód imobilizéra, bo so mnou nikto nepohne!“

„A či si sa na čisto pomiatla! Kde ja ti tu mám voľajakého Debilizéra hľadať! Teraz?! Veď sa nám pomaly do hory treba chystať!“

Skúšal udatný Maťko aj po dobrom aj po zlom , ešte nejakú chvíľu, to už aj Milá Kuschelína netrpezlivo podupkávala, no nič nepomáhalo, v zložitej situácií sa všetci traja ocitli.

Maťkovi nezostávalo nič lej v strede bratislavského valala volať na všetky strany. I volal na všetkých žabacích odborníkov. Zavolal na nemeckého finančného žabacieho odborníka aby zaplatil Žabke prenos k žabiemu lekárovi, nech sa jej kukne na zúbky. Zavolal žabacieho transportného odborníka, ktorý odviezol polomŕtvu Žabku k žabaciemu pánovi doktorovi.

Pán žabací doktor mal piaty deň trinásteho strašne veľa roboty, okrem Žabky tam bola snáď celá zoologická záhrada.

Aj pán žabací doktor skúšal na Žabku po dobrom aj po zlom, ale tá len bezmocne ako predtým vyvolávala nejakého čudného Debilizéra. Pan doktor povedal, že toho teraz nezoženieme, bo v ambulancii má problém s nejakým Neťom. To je vraj taký pánko, ktorého musí na Žabku napojiť, aby ten pánko poslal správu do hlavného nemeckého valala a tam sa vraj nájde asi ten Debilizér, čo pomôže Žabke.

Ej to Maťka aj jeho milú zase veľký hlad premohol, a tak sa rozhodli, že keď už majú na Neťa čakať, tak aspoň s plným brušiskom.

Keď Neťa konečne našli a spojili, pán žabací doktor len pokrútil hlavou: „Žabku museli podlí zbojníci otráviť, vraj ju potom asi aj urvať chceli, ale asi nestihli!“

To už naších dobrodruhov mdloby, nervy i obavy obliehali. Maťko volal čo mu sily stačili, dokonca musel aj žabacieho žandára hľadať. Nakoniec rozpovedal všetko Udatnému Tomášovi. Rozdelil úlohy, lebo sa všetci dohodli, že do hory sa predsa len pôjde! Milá Kuschelína a Udatný Tomáš sa rozbehli ešte čo to potrebne do hory zháňať a Smelý Maťko handľoval so všetkými žabacími odborníkmi.

O 15.00 sa zase všetci polomŕtvi stretli. Čas bol proti nim. Udatný Tomáš prezieravo navaril večer, nevediac ako sa veci budú piaty deň trinásteho vyvíjať.

I rozprávali ako Maťko hodiny s pánom doktorom i pánom žandárom hodiny besedovali a Žabke aj tak nepomohli. Ako Žabka musí u pána doktora zostať, a nevie sa čo bude ďalej. I ako tí dvaja potrebné veci na rýchlo po celom bratislavskom valali zhánali a ako Janku z Nórska ku vlaku viezli.

Už odbíjala 16.00 hodina keď sa všetci zodvihli aby sa na Tomášovom novom samochode do hory vybrali. Cesta to bola tŕnistá, čo dedina to žandár, čo chotár to fotograf. Hlavná cesta zaprataná nehodou. No udatný Tomáš trielil čo mu sily stačili, až si pot z čela nestíhal utierať.

Napokon sa všetci dovalili presne 4 minúty pred koncom udeľovania povolení vstupu do hory. Do hory odtiaľ musel už len Smelý Maťko.

 

3.     Kapitola: Štart

 

Keď Maťko povolenie do hory dostal musel sa rýchlo vychystať. Čas letel prirýchlo, a tak si stihol len čo to uchmatnúť a poď ho za ostatnými smelými. Dohodol sa, že ostatné veci zoberie pri prvej , či druhej hôrnej kontrole.

Len 2 minútky krepčil nervózne, rozlúčil sa so svojou milou a Udatným Tomášom a už tu kadejaký Runcajz z delobuchu vstrelil a všetci smelí hybaj ho sa hore kopcom driapať. Za chvíľu po nich neholo ani chýru ani slychu.

To si Milá Kuschelína i Udatný Tomáš aspoň na chvíľu vydýchli, no obaja zistili že im v bruškách zelene žabky od hladu koncert spustili. I našli voľajaký salaš a poriadne sa posilnili. Ako sa patrí, debatovali o udalostiach dnešných, lamentovali, kliali i pľuli na všetky strany až na čas zabudli.

 

4.     Kapitola: Prvá a druhá hôrna kontrola

To už Smelý Maťko s ostatnými smelými horou upaľovali, čo im sily stačili. Maťko sa držal za akousi dievčinou, až neskôr sa ukázalo, že tá ako prvá z dievčin dobehla a za voľajakým junákom.

Tempo bolo pekelné, na prvú horáreň dobehol Maťko relatívne rýchlo, a tak si sadol čo to pojedol i popil čo mu v horárni ponúkali, všetci v horárni boli strašne milí a dobre sa o Maťka aj o ostatných smelých starali. Vedel že sa musí šetriť, lebo tak dlho nevydrží.

  I poslal Maťko elektrického holuba so správou, že čaká na Milú a Udatného Tomáša na pdopredu dohodnutom mieste. Tí sa preľakli a poslali tiež holuba, že oni ešte na salaši s haluškami bojujú a že aj keď vyhrávajú prvú horáreň musia oželieť.

Dohoda padla na druhú, tam musí Maťko zásoby doplniť, halenky i gamašky vymeniť. A asi aj krpce, lebo ho voľajako omínať začali. Tak sa Maťko horárom poďakoval a pustil sa ďalej s horou do boja.

Cesta bola rovná i krivá, raz hore potom zase dole. Sem tam posiata kameňmi, potom zase blatistá. Tu sa Maťko mohol vyhľadom pokochať, tam zase obozretne stromom uhýbať. A tak stretol Smelý Maťko veľa smelých junákov medzi nimi aj Smelého Dušana s ktorým sa na chvíľu zarozprávali aby si dlhú chvíľu skrátili. Stretol aj Smelého Martina, ktorý to mal celé s tou horou na starosti. Aj s ním prebehol Maťko kus lesa.

Čas plynul a na smelých v hore už aj noc zaľahla. Maťko prebehol ešte cez dlhočizné pole a už bol na druhej horárni.

Tam ho už Milá aj s Udatným vyzerali už dobré 2 hodiny. Už ich obavy kvárili, či sa Maťko voľakde nezatúlal, alebo či ho, ako červenú čiapočku, podlý vlk nezožral. Ukázalo sa, že Maťko spomalil, pridlho sa kochal západom slnka a nočný les a tŕnistá cesta mu naplno upaľovať nedovolila.

Prezliekol Maťko gamašky, halenku i krpce, pojedol v horárni, vediac, že stratil veľa času a hybaj ho zase plnou parou do hory. To sa akurát stretol so Smelým Dušanom a spolu trielili nočnou horou. Ťahali sa, pomáhali si ako sa dalo, besedovali o krpcoch, ktoré si na horu nachystali, i o tých ktoré nenachystali, o horách ktoré už zdolali, aj o tých čo ešte nezdolali.

Vo svetle lampášov sa im cesta sama od seba odkrývala, sem tam sa čosi naokolo zašuchotalo no to našich udatníkov z hlbokej koncentrácie nevyviedlo.

Ľavá noha striedala tú pravú a zase naopak, krok za krokom sa obaja pretĺkali nočným lesom potom zase nočným hrebeňom neznámej hory. Ich pekelné tempo sa stalo pomalším až miestami museli kráčať.

Na oboch doliehala únava, ktorá ich dolapila pri východe slnka, obaja už len kráčali, no odhodlane napredovali ďalej.

 

5.     Kapitola: tretia horáreň

 

Na tretiu horáreň sa dovalili v čase desiaty. I tu sa neplánovane dlho zdržali, Mnohí smelí tu boj s horou pomaly ale isto vzdávali. Asi po hodine sa Smelý Maťko a Dušan pobrali ďalej. Ale ako na potvoru únava akosi stále viac doliehala, nohy boli stále hute a myseľ poriadne nepracovala. Asi preto sa obaja bez rozmyslu pustili za dvojicou z voľajakého poľského valala.

Keď ich znova všetkých hora pohltila, Maťko začal pochybovať či idú správne.

Kopčisko do ktorého sa teraz driapali bol predsa ten istý, a každý strom rovnaký. I zavolal Maťko na Poliaka: „Džen dobry, jak še pan ma? Jest toto spravna scezka?“ Poliak na to : „Ta spravna  80%, na pevno!“ Ako sa čoskoro ukázalo, Poliaci zmizli za skalou a už ich nebolo a zrazu zmizli aj značky a na pevno zostali len zvyšných 20%, teda na 100% sa Maťko s Duškom stratili. Pomocou mapy si nadbehli asi len nejakých 5 kilometrov naviac.

Časomerače im už dávno vypovedali, neboli zostrojené do takých podmienok a tak sa obaja nevediac kde sú pobrali ďalej. Aspoň že smer mali už dobrý.

Po veľmi dlhej dobe stretli ešte jedného smelého štafetára, ktorý tiež zablúdil a ten im povedal, že sú najposlednejší zo všetkých smelých.

Obaja posmutneli, už ani veľa nehovorili, len potichu napredovali. Taká hora preverí každého, nedá nič zadarmo. Obaja sa oddávali vlastým úvaham. Keď tu zrazu stretli pocestnú rodinu, ktorá tiež nie oboznámená terénom vliala nádej do sŕdc oboch bojovníkov, že ďalšia horáreň je čo by kameňom dohodil. Horáreň ešte skoro polhodiny nikde, ale zato kamenia bolo na ceste dosť!

 

6.     Horáreň na 80. kilometri

Konečne vytúžená horáreň! Milá Kuschelína a Udatný Tomáš sa zvítali so Smelým Maťkom. V krátkosti rozpovedal Maťko nočné dobrodružstvo a hybaj ho pustil sa do polievky. Jeho vyčerpané telo sa triaslo ako osika, a nohy omýnali z rán, ktoré mali na svedomí prvé krpce. Nohy už neposlúchali ako na začiatku, už sa nezdalo isté či ľavá strieda pravú, skôr to bolo ľavá podkýna tu pravú...

Maťko a Dušan bojoval až doteraz udatne, nechceli to vzdať, aj keď boli najposlednejší zo všetkých smelých. Odvaha im nechýbala, ale myseľ už až tak dobre nepracovala. Zato Milej a Udatnému Tomášovi áno, a tí dobre porátali, že sa takým slimačím tempom do ďalšej horárne nedostavia, nedostanú polievku ani iné maškrty a najhoršie, že ten boj s horou bude ešte pár hodín trvať.

Smelý Maťko dobre mieneným nátlakom rodiny poľavil, oznámil, že na tento rok stačilo. So Smelým Duškom sa rozlúčil, ešte mu požičial svoje dve bakule, aby sa mu dobre horou bežalo. Duško zmizol a za zákrutou a už ho viac nebolo.

Maťko, Milí i Udatný Tomáš ešte dlho besedovali, veci sa diali zrazu pomalšie. Maťko sa na mieste horárne ešte zaprisahal, že tu horu na budúce pokorí celú! Bolel ho každý krok, nakoniec zaspal v aute a zobudil sa až pred velikou chalupou, kde predtým Žabku podľa pána žabacieho doktora akýsi podlí zbojníci ukradnúť chceli.

Až dodatočne sa ukázalo, že blúdením sa horáreň presunula až na 80. Kilometer.

 

7.     Koniec dobrý, všetko dobré

Snáď som Vás svojím príbehom veľmi neunudil. Asi po 3 hodinách spánku sme sa vybrali všetci traja do Eurovei, aby som aspoň takto ocitol v cieli. Tu sa moja priateľka zamestnala nákupným šprintom, a my s bratom vítali posledných bežcov.

Môj príbeh pokračuje ešte ďalej telefonátom z poisťovne, ktorá nám ponúkla odvoz naspäť do Nemecka vlakom z Viedne. Za zmienku stojí len to, že nám neskoro poslali čísla cestovných lístkov. Na to aby sme ten vlak vôbec stihli musel môj brat porušiť asi všetky predpisy na ceste Bratislava – Viedeň.

Naša rýchlosť na diaľnici miestami presahovala až 170km/h, a cez Viedeň sme tiež nešli predpisovo, len pred miliónmi radarov sme brzdili. Z auta sme vyskočili na nejakom parkovisku neďaleko od Hlavnej stanice presne 4 minúty pred odchodom vlaku.

Obaja ovešaní veľkými ruksakmi, kde boli všetky veci z auta sme upaľovali hľadať výdajňu lístkov. Na to je ale Hauptbahnhof Wien priveľká. Našťastie mali automaty na lístky. Tie automat vypľul presne 2 minúty pred odchodom vlaku. Na tabuli sme našli náš vlak a v podstate ako sme doň vhupli, vlak sa pohol. Už len cez okno sme videli ako môj brat ešte dobehol na perón aby sa presvedčil či sme to stihli.

Ps. Žabka došla do Nemecka asi o týždeň neskôr, špeciálnym transportom ako ospravedlnenie poisťovne, že to s tým vlakom tak pokašľala. Nasledovala oprava, už ani neviem čo všetko museli meniť. Cena za opravu sa nakoniec vyšplhala cez 5000€, ktoré chvála bohu uhradila poisťovňa, mne ostala len minimálna čiastka. Polícia samozrejme doteraz nič nezistila....

Ja som bohatší o skúsenosti a zážitky, frajerka takmer od nervov umlátila policajta (chvála bohu nerozpráva po slovensky a policajt nerozumel po nemecky a rumúnsky:-)). Veľká vďaka patrí môjmu bratovi, ktorý mi pomohol celú situáciu zvládnuť a riskoval mastné pokuty! Ostatná rodina sa o všetkom dozvedela, až ked sme dorazili do Nemecka.

Na Štefániktrail sa vrátim a nabudúce snád dokončím!

 

 b2ap3_thumbnail_IMG_2035.JPG

b2ap3_thumbnail_IMG_2041.JPG

b2ap3_thumbnail_IMG_2050.JPG

b2ap3_thumbnail_IMG_2052.JPG

 

0

Komentáre

  • Zatiaľ neboli vytvorené žiadne komentáre. Buď prvým, kto napíše komentár

Napíšte svoj komentár

Host utorok, 19 marec 2019