Tento veľmi obsiahly blog je subjektívnym pohľadom jednej osoby na ultratrail. Nesnaží sa o univerzálny pohľad či zovšeobecnené poučky pre všetkých. Je to „len“ dlhý príbeh akých sú tisíce. Nie je však vylúčené, že počas jeho čítania sa v ňom čitatelia občas „uvidia“. Ak sa to stane čo i len raz, bude cieľ tohto blogu naplnený. Neverím, že ho niekto prečíta na jeden šup. Ale veď ani tú trasu nešlo zhltnúť ako malinu J. Ultratrail má mnoho cieľov. Jeden z nich je „pochopiť“.

 b2ap3_thumbnail_2015-06-lut-117.jpg

 

PRESNE TAK AKO SA TO NEMÁ ROBIŤ - TÝŽDEŇ PRED ŠTARTOM

 

Som zmordovaný! Kde som nechal rozum, keď som sa na Lavaredo Ultra Trail pred viac ako polrokom prihlásil? Pripadám si teraz ako idiot. Ale šak viém, túžim po Westerne States 100 a v Európe zas nie je toľko behov, ktoré slúžia ako kvalifikácia na WSER 100. Nechápem ako sa to mohlo stať, ale minulý rok som STEFANIK TRAIL zabehol najľahšie z troch ultra pretekov, ktoré som šiel. A tak som bol „múdry“ a mysliac si, že v roku 2015 to budem „len“ organizovať, v pohode som sa na Lavaredo Ultra Trail (štartujúce týždeň po ST140 / 2015) prihlásil... 

Som zmordovaný! STEFANIK TRAIL dopadol myslím veľmi dobre, ale pred jeho štartom som už ledva plietol nohami aj pántom... Spal som počas pretekov len hodinu. Som na kašu fyzicky aj psychicky. Ešteže to všetko dobre dopadlo a nik sa vážne nezranil. „No Maťko a teraz sa ukáž či vieš z hov-a upliesť bič.“, hovorím si v nedeľu, keď si necelý týždeň pred štartom Lavareda líham vysilený, ale aj šťastný do postele. Nemám vôbec adekvátne natrénované a vyčerpanie je tak obludné, že sa hodlám riadiť už len starým známym „sleep is training“. Hlavne sa vyspať, hlavne sa vyspať,... Opakujem si od nedele až do štartu v piatok o 23:00...

 

KĽÚČOVÁ PODPORA

 

Teším sa, že na Lavaredo Ultra Trail sme sa zišli viacerí bežci aj nebežci zo Slovenska. Pokiaľ viem, beží ešte aj Miška Polakovičová, Marian Kamendy, aj ďalší Slováci. Najdôležitejší členovia „crew“ posádky sú môj tata Pali, ktorému sa chcem týmto ultra výletom aspoň čiastočne odvďačiť za drinu, ktorú odviedol pri prípravách ST140 a Vilo Bendík s rodinou, ktorí sa len pár dní pred podujatím rozhodli, že zbalia kempové fidlátka a pridajú sa k nám. Vyrazili sme z Bratislavy v stredu tesne popoludní. Cesta ubiehala rýchlo hlavne mne, dve tretiny som z nej prespal. Ubytovali sme sa v kempe, otec stavia veľký rybársky stan, trošku mu pomáham a potom ideme s Bendíkovcami na večeru. Prekvapivo dobré cestoviny „bolognéze“, pivo a jablkový štrúdel ma definitívne posielajú do večných lovíšť a tak ako sme sa dohodli, ideme spať bez vybalenia. Na to máme čas na druhý deň.

b2ap3_thumbnail_2015-06-lut-114.jpga1sx2_Thumbnail1_2015-06-lut-184.jpg

 

UŽITOČNÝ ŠPACÍR A SVOKRIN NÁKYP

 

Vilo ešte v Bratislave nakúpil mapy a naplánoval na štvrtok výstup hneď na 2 trojtisícovky. Mal to byť pre mňa aklimatizačný výlet... Hneď po prebudení mi je ale jasné, že je to v mojom momentálnom stave čistá utópia. Vilovi netreba dvakrát hovoriť. Som veľmi rád, že netlačí na pílu. Partiu pre túto chvíľu teda trháme a s otcom sme si naordinovali kontrolu časti záverečného úseku trasy. Neskôr sa ukáže, že prejsť finále tejto ultra mordy bol asi ten najlepší nie plánovaný ťah, ktorý budem vždy v budúcnosti praktizovať, ak mi to čas dovolí... Na malebnej prechádzke zbierame inšpiráciu ako ešte lepšie značkovať trasu pretekov. Zažívame prvý kontakt s nadmorskou výškou, na ktorú my Bratislavčania z nížiny nie sme zvyknutí. Tiež zisťujeme, že po poslednom ťažkom stúpaní na trase nás čaká odmena v podobe príjemného terénu, ktorý sa dá uvoľnene bežať až po krásnu chatu na brehu plesa kde robia senzačné presíčko J.

b2ap3_thumbnail_IMG_20150625_124457.jpgb2ap3_thumbnail_20150625_1526030.jpg

 

Pri návrate do kempu nás pred jeho vchodom čakajú naši kamaráti Jano Piroščák a Marian Kamendy, ktorý zajtra tiež pobeží. Prehodíme pár slov, chalani boli obzrieť tiež iný kus zajtrajšej trasy. Môj spolubojovník Marian sa so mnou lúči s povzbudivými slovami, „Martin, hlavne si oddýchni a dobre sa vyspi, lebo vyzeráš naozaj dosť unavene.“ No a keby si kamoško ešte vedel ako sa cítim, pomyslím si... Po návrate si v kempe vybaľujeme zvyšok výbavy a ja sa púšťam do kalorickej bomby v podobe ryžového nákypu. Objednal som si ho u mojej najlepšej svokry na svete, Hanky. Nie miska, ale misisko plná šťavnatého ovocia, ryže, rozšľahaných vajec mi chutí a teším sa na druhú polovičku, ktorú si plánujem odložiť o deň neskôr ako posledné jedlo pred štartom.

 

DIVNÁ, ALE ASI ZLOMOVÁ NOC

 

Ešte počkáme Bendíkovcov. Tí prišli tesne pred zmrákaním. Vystupujú z auta, sú spálení od slnka a dosť na kašu J. No nevadí, aspoň ma nebudú lákať na večerný program. Snažím sa ešte prichystať si na zajtra veci. Veľmi sa mi to nedarí, som akýsi nervózny, stále ešte unavený a do veľkej miery nesústredený. Po viac ako 2 hodinách chodenia hore dole mám na zajtrajšiu registráciu pripravený vak, v ktorom je povinná výbava. Každému ju pri prevzatí štartového čísla budú kontrolovať. Zajtra už fakt nechcem nič riešiť a chcem byť totál v kľude. Ideál je nič ohľadom pretekov neriešiť ak to nebude nevyhnutné... Už štvrtý deň si pred spánkom dávkujem melatonín. Je to hormón, ktorý naše telo prirodzene produkuje v čase spánku, respektíve tmy... Je to látka, ktorá pomáha prehĺbiť a skvalitniť spánok. Nie je to žiadna chémia. Ide o voľne dostupný prostriedok a tento hormón ľudské telo s rastúcim vekom produkuje menej a menej. Výsledkom užívania (ultratrailoví bežci si ho často nasadia cca 2 týždne pred pretekmi) nie je predĺženie spánku, ale jeho prehĺbenie. Skrátka, za rovnaký čas si organizmus lepšie oddýchne. Minulú noc mi to fungovalo fantasticky. Táto noc však mala byť v znamení „vyháňania zlých duchov“ z podvedomia. Zaspal som ako batoľa, rýchlo a pokojne... Prebudil som sa uprostred noci na to, že mi v spacáku bolo dosť teplo. Naokolo ticho, len párik Čechov obďaleč ešte klábosí... Znovu zaspávam. O chvíľu ma strhlo. Zobúdzam sa. Leziem z vaku so slovami, „Ja som to ku-va zaspal!“. Celý vystrašený si sadnem na kraj rybárskej skladacej postele a uvedomujem si, že štart STEFANIK TRAIL bol už takmer pred týždňom a nič som nezmeškal. „No pekne!“, vravím si. „A toto je čo za haluz?!“ Znovu rýchlo zaspávam. Zase som sa strhol. Tentokrát som si na sekundu stopercentne istý, že som na občerstvovačke v Sološnici, chrním si jak pánko, preteky STEFANIK TRAIL idú bezo mňa a ja som určite prespal nejaký organizačný prúser. „Tak Maťko, tebe už ale fákt pekne hrabe!“, neviem či počujem seba alebo hlas Ďuriho Kača, ktorý ma celkom často doma dostáva do normálu takýmito terapeutickými rečami. Opäť zaspávam, aby prišiel bubák ešte do tretice. „Ježiš, šak ja som pres-al Lavaredo štart!!!“ To bola posledná haluz, ktorá mnou v polospánku preletela a zlí duchovia mi už našťastie dali do rána definitívne pokoj. Hovorte si čo chcete, aj postupnosť tých troch strhnutí sa zo spánku je podľa mňa dôkazom, že som sa definitívne presúval zo stresu pracovného, do stresu bežeckého, ktorý je ale neporovnateľne znesiteľnejší ako ten prvý...

 

DEŇ „Dé“, MOJA PLATONICKÁ A ŠTART „eŠ“

 

Možno práve dávka melatonínu pred spaním spôsobila, že ani nočná „rodeo“ dvojhodinovka mi neprekazila plán. Cítim sa stále viac oddýchnutý a silnejší. Pamätal som si čo sa v noci dialo, ale nijak som si to nepripúšťal a bavil som sa na tom. Plán na deň „D“ bol jasný. Bol som v Cortina d’Ampezzo jedným z prvých registrovaných hneď po otvorení zimného olympijského štadióna. Kúpil som si k darovanému tričku ešte bežecký šilt, ktorý mi mal neskôr zachrániť život na trase.

Po registrácii sme sa stretli s Vilom a jeho rodinou v centre. Začali sa na nás prejavovať prvé príznaky facebookového absťáku a tak sme sa rozhodli nájsť miesto na obed a kafé s funkčnou wi-finou. No, ale poriadne dlho nám to trvalo. A keď sa konečne zadarilo, na otázku aké je heslo do wi-fi sme dostali skvelú odpoveď, „Zadáte 23x (dvadsaťtrikrát!!!) malé „a“ a potom jednotku.“ Hééééé???? Ale ono to fakt fungovalo J. Celí šťastní sme sa pustili do jedla a fejsbukovania. Čísla a mená si nezvyknem pamätať, ale ako detektor tvárí a postáv by som mohol pracovať aj na najstráženejšom letisku na svete Ben Gurion v Tel Avive. Zatiaľ čo si všetci užívali poludňajšie alpské slniečko, spozoroval som drobnú, ale velice dobre stavanú, a samozrejme veľmi atraktívne zladenú postavu, prechádzajúcu popred našu reštauráciu. „Vilo, zober foťák, to bude ona! Fernanda!!!“ Obzrela sa a vycerila krásne zuby. Och, ako dobre človeku padne, keď si uloví foto s jeho platonickou ultratrailovou modlou opačného pohlavia. Jasné, bola milá, trpezlivá, žiarila úsmevmi a zaželali sme si vzájomne vydarené preteky. Skrátka, profesionálka, Fernanda Maciel v svojej plnej ženskej aj športovej kráse. Hmmm, nejak sa mi zlepšila nálada a okrem obáv, sa mi do mysle začala vkrádať aj tak potrebná pohoda a radosť z toho, čo ma v najbližších hodinách čaká.

b2ap3_thumbnail_2015-06-lut-109.jpg b2ap3_thumbnail_2015-06-lut-108.jpg

Vraciame sa do kempu. Najväčšie teplo dňa je už za nami a ja cítim, že určite na nejaký čas zaspím. Tak sa stalo a podarilo sa mi najbližšie dve a pol hodiny premeniť na mimoriadne dôležitý polospánok a totálny kľudový režim. Všetci okolo boli ako mušky a som im za to nesmierne vďačný.

 

Zobúdzam sa na budík, do štartu je už len pár hodín. Všetky pakšametle už pol dňa na mňa čakajú... Leziem zo stanu a Vilo už natáča. On je nie len skvelý kamarát, ale aj kronikár a dokumentarista. Niektorým ľuďom by natáčanie prekážalo. Mne nie. Viem, že o 20-30 rokov ak dožijem, to budú jedny z naj momentov môjho života, tak len toč Vilko a veľmi pekne ďakujem!

 Tlačím do seba Hankin ryžový nákyp. Vzhľadom na teplotu vzduchu a najbližšiu predpoveď počasia sa definitívne rozhodujem pre oblečenie trojštvrťových nohavíc Inov-8 RACE ELITE 3QTR. Obliekam ich vôbec prvýkrát a padnú mi ako uliate. Povzbudí ma to. A v tomto momente ma povzbudí naozaj každá maličkosť, všetko čo nejakým spôsobom zapadne do diania ako má. Už myslím len na ten beh. Poobedný spánok urobil v mysli definitívny predel. Cítim, že už sa koncentrujem len na veci súvisiace s najbližšou výzvou. To mám na pretekoch veľmi rád. Nie časy a rekordy, nie tempo, akým chcem bežať. Mňa lákajú výzvy, ktoré sú o poznanie väčšie ako som ja a ktoré ma nútia byť maximálne koncentrovaným a pokorným. Výsledný čas pred štartom 120 kilometrového behu v Alpách u bežca na mojej úrovni nehrá žiadnu rolu. Áno, som tu hlavne preto, lebo si chcem vybehať prvý lístok do zlosovacieho bubna Western States 100 a to znamená bežať čas do 26 hodín. Ale viem, že ak budem koncentrovaný a nezblbnem, dá sa to zvládnuť aj v tej situácii, v ktorej sa nachádzam. Len nezblbnúť, len vedieť v každom momente čo robím a prečo tu vlastne som.

b2ap3_thumbnail_20150626_164031.jpg

 

Odchádzame do Cortina d’Ampezzo. Je ešte dosť času, v centre ešte nikoho niet a tak smerujeme do penziónu, kde sú ubytovaní Jano s Marianom. Ponúkli mi, že sa po pretekoch môžem ísť vyspať rovno k nim, pretože majú voľné postele a predsa len, plnohodnotný spánok a komfort normálnej postele bezprostredne po behu sú naozaj na nezaplatenie. Po príchode s tatkom Palim do penziónu si všímam, že aj chalani sú už nejako „napružení“. Zatiaľ čo ja už si nechcem u nich ani sadnúť, Marian si oblepuje nohy nejakou zázračnou páskou. Jano mi ponúka hlt červeného vína. Dávam si fakt málinko, aby som neurazil. Po víne mávam záhu a toto by ma mohlo odpáliť už na prvých metroch. Je asi ďesať minút do času, ktorý Jano ohlásil ako čas, kedy chce Marian vyraziť na štart. Ja sa dvíham zo stoličky, na ktorú ma usadili, ale Jano do mňa, „Ešte nie je desať! Ešte máme čas.“. Ok, páni, pomyslím si. Som tu len hosť tak budem poslúchať. Tak ešte sadám na bobek na päť minút, ale už ani o sekundu dlhšie. Konečne aj Marian uznal, že je čas dvihnúť kotvy. Ešte „kŕč-pohodové foto“ v stiesnenej kuchynke a ideme konečne na vzduch. Kráčame svižne. Jano a tata Pali sa striedajú pred nami a na telefóny nás o dušu fotia a natáčajú. Jasné, šecko bude rozmazané, no ale ak oni ten predštartový stres odbúravajú takto, nech sa páči. Už sa aj ľudia na nás obzerajú. Pali a Janči z nás na ulici robia „eliťákov“ J. Už nevydržím a utrúsim, „Ale chlapi, šak ideme len na popravu, tak neblbnite.“ Nedajú si povedať...

 

 Napriek predchádzajúcemu čakaniu, prichádzame cca do štvrtého radu za priestorom kam neskôr nastúpia elitní bežci. Hlásim Vilovi kde som a ten prichádza s GoPročkou aby nás ešte čo to ponatáčal. Pôvodne sme dohodnutí, že sa tej kamery ujmem, ale akosi ma prešla chuť a už sa vnáram do toho správneho predštartového tranzu. Dnes nebudem na trase ani fotiť, na to som príliš grambľavý a nie natrénovaný. Lúčim sa s otcom, sme obaja dojatí. Veľmi pekne mu za všetko ďakujem a dúfam, že si to užije rovnako ako ja. S Marianom klábosíme, ale už sa nepamätám o čom. Len to sa pamätám, že som mu vravel, „Uvidíš, tá kostolná veža bude o päť minút bimbať jedenásť a nikto ju už nebude počuť.“ Než prišla jedenásta hodina, zúžil sa mi pohľad na toľko, že som nevnímal ani tú vežu samotnú...   

b2ap3_thumbnail_WP_20150626_045.jpg

Oproti štartu Transvulcania na ostrove La Palma mi príde toto predstavenie ako veľmi komorné. Chvála bohu, dnes veľmi nemám chuť na nejaký veľký cirkus. Ešte aj ten Timmy Olson, odpovedá na taliansku angličtinu len „yes, yes“. Šak čo, ide sa na vec a basta. Pome už... V posledných desiatich sekundách prajem Marianovi veľa šťastia. Viem, že tieto preteky berie s pokorou a zároveň vážne. Užíva si to tu odkedy dorazil do Cortiny. Ja si želám beh bez zranenia, čo najviac úsmevov a túžim po čase lepšom ako 26 hodín. Potrebujem ho. V momente štartu spúšťam svoje GARMIN FENIX3-ky a dávam si sľub, že sa na ne budem pozerať čo najmenej. Je teplo, ide sa...

 

LEPŠIE AKO SOM ČAKAL (0. – 33. KM)

 

Samozrejme, prvé tri asfaltové kilometre Cortinou sa snáď všetci cezo mňa valia... Nevadí mi to. Ja si chcem len zahriať šľachy pred prvým „krpálom“. Marian sa mi stráca hneď po prvých 100 metroch. Ten dnes pôjde ako guľa. Prichádzame na úzky single track. Postavím sa bokom a dávam si na čas keď si nastavujem paličky. Opäť sa pripojím do vláčiku funiacich tiel a už ide noha cez nohu... Je to pohoda. Len sa nenechať strhnúť alebo v tej skrumáži nejak škaredo nezakopnúť. Ide to. Hodinky ma nijak netankujú, chcem na nich sledovať len čas, aby som si pravidelne každú hodinu dávkoval slanú tabletu a v prípade pocitu, že som niečo ťažšie vystúpal, budem dávkovať aj magnézium. Ide sa mi veľmi ľahko. Teplota ešte klesla a to je super. V stúpaní patrím evidentne medzi tých rýchlejších. Nijak to netlačím, keď mi ide, tak mi ide. Je to skrátka moje tempo. Prvé dve hodiny mi prešli rýchlo ako 10 minút. Vďaka presnému dávkovaniu slaných tabliet odhadujem svoj čas na prvej občerstvovačke len o niečo dlhší ako 2 hodiny. Som veľmi milo prekvapený, že som hneď pri príchode na stanicu zbadal Janka Piroščáka. Ten totiž vravel, že pôjde na stanice až zajtra. Naopak, moja posádka tu evidentne nie je a ani sa nečudujem. Podľa pôvodného plánu, ktorý majú v rukách, som tu mal byť až o hodinu... Nuž, tak keď mi ide, treba ísť. Deň bude dlhý a horúci a preto chcem, aby ma zastihol na trase čo najďalej od štartu.

 b2ap3_thumbnail_WP_20150627_009.jpg

„Ideš nejak rýchlo, Martin. Marian tu bol len pred desiatimi minútami. Čo ti dám?“ A už Jano beží pre banán, o ktorý som ho poprosil. Ja si dávam vychladenú Pepsi aj vodu aj Pepsi s vodou J. Aktuálny tatus znie, stanica Ospitale (cca 18. km) plán 3h 10 min. vs realita 2h 16 min.. Nálada je dobrá. Snažím sa pre STEFANIK TRAIL odkukať všetko dobré a užitočné, čo by zlepšilo servis našim bežcom. Dávam si prvý gél. A tu je moje prvé, naozaj slabé miesto. Prakticky gély normálne nepoužívam. Nemám s nimi natrénované. Okrem toho, čo sa na nich píše, nemám s nimi veľké skúsenosti. A každý priemerne skúsený bežec vie, že toto je veľké gastro riziko v pretekoch. Samozrejme, gél teraz spoľahlivo funguje. Energiu dodáva ako má. Ide sa mi dobre, veď mám za sebou len niečo viac ako 20 kilometrov. Každú chvíľu zhodnocujem ako na tom som. Trasu zhruba ovládam, ale, že by ma nejak trápili presné údaje o sklone stúpaní a klesaní, alebo samotná výška vrcholov, na ktoré sa štveráme, alebo budeme štverať, to ma veľmi netrápilo ani pred pretekmi a ani teraz. Áno, to všetko zatiaľ, kým telo ide ako má... Tým, čo bude v druhej polovici sa teraz nemienim stresovať a idem si svoje pocitovo. Nie rýchle, ale ani nie pomalé tempo. No ale idem asi rýchlejšie ako by som mal. Smerujem k druhej občerstvovačke a prvej časovej bráne. Viem, že tam budem včas a tak idem uvoľnene. Stúpania a klesania zdolávam úplne v pohode. Už tuším, že ani tam by ma Vilo s Palim nemuseli „chytiť“ ak prídu poriadne neskoro na tú prvú stanicu a kým im dopne, že som už dávno fuč... A tak sa aj stalo.

 

Prichádza teda 33. kilometer, stanica Federavecchia a môj reálny čas 4 h 40 min oproti plánovanému medzičasu 6 h 20 min. Jasné, po Palim a Vilovi ešte ani chýru ani slychu. Začínam byť hladný a tak prvýkrát reálne putujem očami po stole čo si dať. Sladkého v podobe Pepsi a gélov mám už v žalúdku dosť a tak sa mi žiada niečo slané pod zub. Vidím syr, ale spomínam si na beh B7, kedy som v dobrej nálade, tiež pri relatívne prepálenom úvode kusol do placky so syrom a ten šiel okamžite von. Syr teda zavrhujem, veď ani neviem akú má chuť a nechcem riskovať. Problém je, že všetko ostatné je tu s keksami, čokoládou a marmeládou. Fúúú, tak tu sa asi nenajem. Vo vačku sladké gély, na stole jak v rozprávke soľ nad zlato, keď im práve tá soľ došla... Ok, kľud, vravím si. Je tu jablko, je tu citrón a hen, na kraji stola sú sucháre ako odpad, ktoré sa im polámali, keď ich mazali tou marmeládou a nutelou... Tie sú suché, totál bez J. Chrúmem teda sucháre s jabĺčkami čo to dá, až kým nie je miska prázdna. Viac nie je a nemienim čakať, kým sa im zase pod natieracím nožom nejaký ten suchár zbortí. Beriem do ruky 4 mesiačiky citróna, dva vytlačím do plechovky red bullu, ktorý zriedený s vodou lejem do fľašky a dva mesiačiky priamo vykusnem. Ok, po siedmych minútach vyrážam het. Je to dobré, hlad zahnaný. Ešte sa v duchu pochválim aký som pašák a ako som prvú gastro hrozbu bravúrne zvládol. Teším sa na ďalšiu občerstvovačku Auronzo kde sú drop bagy. Tá bude na 48. kilometri.

 

NA VRCHOLE BLAHA A... (33. – 50. KM)

 

Tento úsek sa mi ide asi najlepšie. Ani nie tak z hľadiska tempa, aj keď aj tu idem oproti plánu stále rýchlejšie a na občerstvovačke opäť zistím zvýšenie náskoku verzus plán. Myslím, že tento úsek bežím najľahšie a najviac si ho užívam. Predsa len, noc je už v jej poslednom štádiu a niektorí bežci zaznamenávajú prvé krízy. Ja naopak cítim, že tu čerpám energiu z môjho popoludňajšieho spánku pred štartom. Na spánok teraz nemám ani pomyslenie. Vôbec nevnímam, či ma ľudia predbiehajú, alebo ja ich. Je mi to fuk. Som, ako ultrabežci zvyknú hovoriť, „v zóne“ a chcem aby ten pocit a radosť čo najdlhšie vydržali. Najbližší asi 6-7 kilometrový stúpak ani neviem ako vyleziem. Gél, red bull a aké také jedlo na predchádzajúcej stanici odviedli skvelú prácu. Nasleduje traverz po úzkom chodníčku akých je v Tatrách aj v Karpatoch mnoho. Beží sa mi ako doma. Ľudia, cez ktorých idem väčšinou len kráčajú. "Prečo?", hovorím si. "Veď nie sme ešte tak vysoko a teraz ani nestúpame." Som povzbudený, idem si svoje. Naviac sa začína brieždiť a stromy predo mnou začínajú rednúť... Pomaly ale isto prichádzam k miestu, kde medzi brutálne krásnymi a dominantnými kopcami leží jazero Lago Misurina. Z tmy začínajú vystupovať obrysy mega vrchov, ku ktorým cez rednúci les bežím. „Bože to je krása!“ Vravím si nahlas a mám čo robiť aby som na tých kopcoch nenechal dlho oči, lebo pod nohami mám kamene, často blatko a aj rannou rosou šmykľavé korene vysokánskych smrekov. „Wow!“ Som legálne, ale totálne zhulený tým behom! Toto je ten fet, pre ktorý to asi celé robíme. To je ten moment, kde maratónci stečení z glykogénu dvíhajú víťazne ruky nad hlavu a my tu síce pomalší, ale zato riadne sfetovaní endorfínmi začíname náš „trip“. Májko svatá, toto nech sa nikdy neskončí!“ Cuká mi hrdlom, ústami, celým telom. Plačem šťastím, ale nevadí. Je to je súčasť niečoho, čo netreba riešiť a čomu sa netreba brániť. Únava je fuč, starosti sú fuč, svet problémov a komplikácií akoby ani neexistoval. Ak platí, že beh lieči, tak v tomto momente práve dostávam do tela konskú dávku blaha a je mi úplne fuk, že možno o dve-tri hodiny poleziem štvornožky niekde dogrcaný. Čert to zober, teraz si to užívam a hodlám si to zapamätať aby som v budúcnosti vedel, prečo mám poctivo trénovať a tento pocit na trase predlžovať.

 

Okolo jazera spomaľujem. Je mi fajn, uvedomujem si, že som šiel predchádzajúcu časť pomerne rýchlo. Nič ma zatiaľ nebolí, okrem topánok, ktoré nie sú vhodné na moju nohu, ale k tomu sa ešte dostanem. Nie je to niečo, čo by ma teraz zastavilo. Smerom do kopca a do veľkej miery aj po rovine sa mi v nich ide dobre. Prichádza ďalšie stúpanie. Mrknem na profil na štartovom čísle a viem, že už je posledné pred stanicou Auronzo. Či je to 5 alebo 7 kilometrom ma fakt netrápi. Idem si svoje. V prvej polovici stúpania ide všetko hladko. Druhú som vyšľapal pomalšie, ale stále relatívne bez problémov. Áno, cítim nadmorskú výšku, veď stúpam do výšky 2250 metrov nad morom, tak s tým počítam. Ide to síce ťažko, ale dodávam si guráž aj vďaka spomienkam na Beskydskú sedmičku, kde sa mi tie moravské „krpále“ šliapali často omnoho ťažšie. Dnes nemám pri sebe spolubežkyňu Evku, ktorej by som sa z čistej ješitnosti bál povedať, že už nevládzem a tak si vravím, že keď mi vypne, uberiem...:). Spomaľujem, ale to všetci. Nijako ma to neznervózňuje. Naopak, kopcu predo mnou ďakujem, že mi chatu kde je stanica, môj drop bag a teplé jedlo ukázal omnoho skôr a tak sa aj očami štverám do tej výšky kde je vzduch, pomaly ale isto pre takých ako som ja, luxusom.

 

„Ták a už som hore!“ Žiarim, cítim sa dobre, fučí jak sviňa ale kašlem na to, lebo nebo je jasné. Už sa začínam baviť. „Jasnačká, som machér, bo Pali a Vilo sú zas dakde v piecke! To sú motáci a ja jaký som king...?! A že troška upracovaný a bez tréningu? Trt, dobrý som...“. Nuž čo vám poviem, sfetovaný ultráš na 48. kilometri, hotová egomaniacká opica J. A rozprávka pokračuje ďalej. Pamätám si, že Rišovi Zvolánkovi tu minulý rok zapatrošili drop bag. Ale mne nie! Ja som si ho ani pýtať nemusel! Hneď mi ho naštelovali a vrazili do ruky jak pánovi. „Dnes mi ide karta!“, vravím si v duchu. Vbieham do vedľajšieho stanu, nachádzam si malé miesto na stole, kde si vyložím veci. Gély všetky zjedené nahrádzam novými. Ešte aj s tými mi to nakoniec ide. Nejakí Poliaci sa tu prelepujú, „chudáci“, pomyslím si. „Mňa síce tie moje nové botky tlačia, ale nie som mäkkýš, né...? Vedľa mňa snedá ošľahaná tvár, cerí na mňa mierne nažltlé zuby, má mierne šikmé oči. „Hm, ty budeš asi nejaký Šerpa, alebo také dačo. Nó, Maťko, si bombardér, keď na Lavarede ešte aj Šerpov dávaš!“ Chalan natočil číslo. „Né, ešte lepšie! Ty si Peruánec! No pekne, isto žuješ kokove lístky a ja som si ťa tu v polovici pretekov pekne docvakol! Éj, dnes mi ide a to som ešte ani poriadne nejedol.“ Vlastné myšlienky a pochvaly ma trochu zdržali. Moc si z toho nerobím, veď som išiel na moje pomery jak guľa, tak sa teraz nemám kam ponáhľať. Som prezlečený a vraciam drop bag. Vyliezam zo stanu, smerujem k vchodu do chaty. A zrazu prišlo prvé varovanie. Dostávam poriadnu rannú veternú facku a prvýkrát ma dnes zomelie zima. „Ok, chytro dnu!“ Postavím sa do radu na jedlo, kde sa vydáva teplá polievka, chlieb, salám, syr, citróny, teplý čaj. Všetkého si doprajem veľa. Ale je tu problém! Chata je teplá, ale ulička kde sa nakladá je neustále prefúkavaná prievanom. Kým som sa dostal na rad a kým som mohol zdrhnúť do závetria k stolom, znovu ma ten prievan niekoľkokrát poriadne „pretiahol“. „Do psej riti!“, decentne si zanadávam... Rýchlo sadám k polievke a analyzujem čo sa deje. Tlačím do seba a dúfam, že už čoskoro bude vonku tak teplo, že toto už nebudem musieť riešiť. Som predsa génius a tak ma napadol skvelý (a asi na dlho posledný dobrý) nápad. Najedol som sa výdatne, s kalóriami nejaký čas nebude problém. Všetko mi chutilo. Idem do rady ešte raz, teraz skratkou rovno k čaju. Dávam si do oboch fliaš načapovať štrichom a už si ich pchám do novej ľadvinky Inov-8 RACE ELITE3, ktorú som testoval ešte pred tým ako ju naši priatelia od Inov-8 darovali každému bežcovi STEFANIK TRAIL 2015. Hohohóóó, horúci čaj na oboch bedrách v momente kedy vybieham do studeného veterného rána a idem sa vyštverať na jeden z najvyšších bodov pretekov! Priesmyk Lavaredo pred slávnymi kopcami Tre Cime je priamo predo mnou. „To bolo fakt dobré!“, pomyslím si. Viem presne ako zvyknem trpieť, keď sa mám v zime rozbehnúť a rozpumpovať... Toto mi veľmi pomohlo a ešte viac ma utvrdilo v tom, že dnes to všetko parádne klapne. Čas mám parádny. Oproti plánu 10 h 00 min. kedy som sem mal doraziť vybieham zo stanice napapaný a fľaškami zohrievaný v čase 7 h 55 min.! O chvíľu mínam chatu Lavaredo a štverám sa do sedla. Vidím Tre Cime. „Boha, to je nádhera! A ja blbec som sem šiel vlastne len kvôli iným pretekom, aby som získal kvalifikáciu do lotérie.“ Trochu sa aj pod tou krásou za to hanbím. Prehupol som sa na druhú stranu sedla. Tre Cime sa ukazujú stále viac. Viem, že tu bude fotograf, tak sa robím, že som na druhom kilometri J. Cvak, cvak! „Šecko v porádečku? Nemám sa vrátiť?“ J Smejeme sa s fotografom a už mastím dole. Kukám na profil na štartovom čísle. Čaká ma poriadne dlhý zbeh, ktoré mám tak rád. Ale dnes sa nič také úžasné konať nebude.

 

CHYBA, ZA KTORÚ SI MÔŽEM SÁM A KTORÚ UŽ NESPRAVÍM (50. – 66. KM)

 

Pretože som si neurobil na poriadny tréning čas a ani na poriadne nákupy v dostatočnom predstihu, nenašiel som na trhu veľkosť mojej najobľúbenejšej ultra topánky Trailroc 255 od Inov-8. Gratuloval som Marekovi, môjmu partnerovi z Inov-8, že tak skvele predáva a že už musí mať plán splnený a na prémie zarobené keď neviem nikde nájsť „moju 43ku“. Marek zareagoval fantasticky a na štart STEFANIK TRAIL mi priniesol úplne novú botu s názvom Terraclaw 250. Jediné, čoho som sa vždy u nových topánok v mojom prípade obával, bol tlak na prstoch, špeciálne malíčkoch. Tie mi pri užšom kopyte vliezajú pod „prstenníky“ a tak si vlastne na ne celý čas skáčem. Pľuzgiere na malíčkoch mám potom väčšie ako samotné prsty. Ale tuto sa nič podobné nekoná. Nová bota Terraclaw 250 je v špičke presne tak široká, ako moje nohy potrebujú. Pri prvej próbe zisťujem, že ma tlačí priehlavok. Konkrétne na tom mieste, kde je našitý jazyk o topánku. Ten je oproti Trailroc 255 o poznanie subtílnejší. Samotný jazyk však nespôsobuje ten veľmi citeľný tlak. Prichádzam na to, že je to práve ten nový inovatívny prvok topánky, ktorým je modrý priečny pás na vrchu a ktorý má mať za cieľ nohu pevne uchopiť v priehlavku a nepustiť ju smerom nadol pri zbehoch. Myslím, že u ľudí s nižším priehlavkom (nártom) to bude fungovať spoľahlivo, ale ten môj je nadpriemerne vysoký. Behám v tých botách okolo paneláku v Karlovke, chodím v nich aj smeti vynášať, ale pásy na priehlavku nepovolia ani o milimeter. No veď na to boli vyrobené, nie? Úplne chápem výrobcu. Myslím si, že je to tá správna cesta, ale na to, aby tá topánka sadla naozaj každému, musí výrobca dostať ďalšie podnety od nás bežcov. Spomínam si na topánku (stále ju mám doma v archíve), ktorá to mala presne tak riešené a netlačila ma. Boli to tie „krupičkovské minimusy“ NB MT10SV, ktoré ten príliš ostrý tlak na šľachy a cievy nad palcom nohy vyriešili tak, že ten spevňovací priehlavkový pás oproti Terraclaw 250 podstatne rozšírili a tým dosiahli rozšírenie dotykovej zóny a tak rozložili a zmiernili akýkoľvek vznikajúci tlak. Len sa pozrite na svoju nohu, ak ju flexujete smerom dopredu s o zem opretými prstami. Cela šľacha vedúca od palca smerom nahor je napnutá ako tetiva na luku. To je moment došľapu na špičku na rovine a aj pri zbehoch. A práve v tom momente som v tejto novej topánke pociťoval najväčší, pomerne ostrý tlak od prvého kroku. Keď som si predstavil akú budem mať nohu opuchnutú za 60. kilometrom, začal som uvažovať, ktoré vyšúchané škrpále to so mnou dajú do cieľa tej alpskej ultra srandy... Ale došlo mi, že asi žiadne a tak som celý týždeň do štartu okrem spánku tie nové boty na sebe mal, nech sa dialo, čo sa dialo. Aspoň som si na ten pocit postupne zvykal a akosi som s ním rátal a nenechal sa ním veľmi rušiť. Ako ukazuje fotka mojich nôh týždeň po pretekoch, otlaky neboli nakoniec tak hrozné ako som ich pri behu cítil a ostali mi po nich dve malé modriny presne v mieste, kde to najviac omínalo. Uvoľnením šnurovania sa nič nevyriešilo, ten fixovací pás je umiestnený až pod šnurovaním.

 

SPÄŤ K ZBEHU, KTORÝ UŽ NEBOL TO PRAVÉ ORECHOVÉ

 

Sťažovať sa na to, že som zbeh „nezletel“ ako som si prial len kvôli novým topánkam by bola riadna blbosť. Hlavný dôvod bol zjavne ten, že som prvú polovicu pretekov „kapánek“ prepálil. Naviac sa pridala ďalšia veličina, ktorej som sa obával a ktorá jasne v tejto fáze zabúchala na dvere. Už svitlo a aj keď v náručí Álp, začalo sa rapídne otepľovať. Zo zimy som sa zrazu ocitol v situácii, keď som sa musel komplet prezliekať. Zastaviť, ruksak dole, riešiť veci, baliť, upraviť,... Veď to poznáte. Boľavé nárty a obiehajúci letiaci bežci mi veľmi rýchlo zrazili ešte pred chvíľou riadne vysoký hrebienok. „Je to tak Maťko, tvoje obľúbené natrénované zbehy ti dnes život a dobrý čas v cieli nezachránia.“, povedal som si a už mi psyché začalo klesať ako ten padák, ktorým som sa snažil rozbehnúť... Dajako som to dával, ale nebolo to nič moc. Kukám okolo seba, dolina vyschnutá, sám sa straším, čo bude cez deň, keď tu ani voda nie je. Ale predsa len sa počas klesania riečka ukázala. Ešte stále držím relatívne dobré tempo.

 

„FÍR!“, ĎALŠIA SPROSTÁ CHYBA

 

Som fakt mamlas, keď mi začne psychika odchádzať. Terén a vzdialenosti na profile vytlačenom na štartovom čísle sú úplne jasné. A ja blbec som prestal na to kukať. Naopak, blížim sa k odstavenému autu záchranárov na konci zbehu a ani neviem prečo (nikdy to z princípu nerobím), pýtam sa dvoch záchranárov sediacich na kapote auta, „How far is it to the next station, guys?“ Je zjavné, akú odpoveď by som si v tomto momente prial. „Fír!“, dostávam odpoveď a aby sme si s Talianom záchranárom jasne rozumeli, dvíha ruku ako indiánsky pozdrav so vytýčenými prstami okrem malíčka. „Supééér, thank you!“ a vyrazil som ako živou vodou pokropený. Dobieham aj tých, čo mi frnkli v zbehu. Prebrodím chladnú riečku, veď tie boľavé priehlavky práve to teraz potrebujú a táto botka drenážuje úplne v pohode. Áno, je teplo, no a čo...? Veď už o menej ako fír kilometre som na občerstvovačke, kde bude isto už aj tata s Vilom, donesú pivo, pokecám s nimi a potom vyrazím. Bude to konzervatívne, ale stále dobré tempo. Hm, lenže talianske „fír“ kilometre sa nejako predlžujú. Stále nevidím ani náznak civilizácie, okrem toho, že sa začínam tackať nejakou plackou, ktorá nie je ani trochu zábavná. Spomaľujem. Psyché zase hapruje. Samozrejme, za všetko môže ten Talian. „No, pekne ma odr-al. Och, to je ale zm-d! A teraz kde je tá občerstvovačka?!“ Správam sa ako úplný idiot. V tej samonasratej zlosti som zabudol, že mám všetko na štartovom čísle rovno pod nosom. Tupo hľadím pred seba a za každou vlnkou, či zákrutou v teréne hľadám náznak občerstvovačky. Definitívne mi došlo, že som sa tou otázkou na vzdialenosť vlastne sám odrbkal. „A tak ti treba!“ Vravím si. „Pos-r sa teraz a pekne si to vyžer.“ Zase sa zbytočne rozčuľujem. Na veľa si vizuálne „háknem“ jednu snaživú babu predo mnou a usilujem sa k nej priblížiť. Pre túto chvíľu má na mňa veľmi solídne chôdzo-bežecké tempo a tak si hovorím, že pri pohľade na jej zadnú časť tela to už nejak na tú stanicu docvaknem a za kravinami tam spravím definitívnu hrubú čiaru.

 

KONIEC BEŽKANIA, ZAČÍNA ULTRA (66. – 75. KM)

 

„No konečne!“ Celý vysmátý prechádzam koberec časomiery. Ten mi na pozdrav slušne odpípne. „Tak už viem, že taliansky „fír“ je presné číslo „7-8“. Dobrá skúsenosť. Ok, kde je tata? Kde je Vilo? Kráčam pokojne, musia tu byť, veď už deň začína páliť a som pripravený zbehnúť až na parkovisko a prebudiť ich v tom ich mercedése... No ale po takom voze tu niet ani památka. „Heeee?! Chlapi neserte ma! A de ste?!“ Hovorím to úplne nahlas akoby som ich chcel privolať. No pekne, chalani to asi celé zblbli. Ja som si proste povedal, že sa budem sústrediť na beh a nebudem im reportovať každú zastávku. Na infoservis sú tu predsa oni a nie ja. Začínam sa do toho celého znovu poriadne zamotávať. Zjedol som od poslednej občerstvovačky ďalší ultra sladký gél a liter čaju vo fľaškách bol tiež sladký. Až tu som si uvedomil, že posledných 25 kilometrov som sa poctivo nalieval všetkým možným, ale prestal som čúrať... Potím sa z tepla len posledných cca 15 kilometrov a tak sa cítim poriadne plný a zároveň mám dosť hlad a ku podivu v ústach sucho. Kdesi som čítal, že preplnenosť organizmu vodou sa často prejavuje rovnakými pocitmi ako pri dehydratácii a to je vraj najväčšia pasca. Moja naj sprostosť spočíva v tomto momente asi v tom, že som už nejaký čas prestal sledovať svoje telo a sústredil som sa na úplné blbosti. Je to divný pocit. Vlastne si neviem odpovedať na jednoduchú otázku, „Čo teraz urobiť aby sa to celé opravilo?“ Telo vládze, to je fajn, ale psychika je aktuálne na vode a rovnako aj môj žalúdok. Futbalovo teda momentálne prehrávam 1:2. Zbieram všetky pozitíva, aby som sa motivoval. „Máš sakramentsky dobrý čas, tak ak sa tu aj vyvalíš a budeš na chlapov čakať, si v pohode.“ Ok, idem teda zmierený k stolom občerstvovačky. „Ty vole!“, kukám na stôl a tam „sladká“ repríza všetkého, čo ma už na tých stoloch stretlo. Nutela a džem natreté na suchároch na hrúbku môjho palca na nohe. Voľajaký „žbrndakompót“ nalievajú z plechovky do pohárikov, plávajú v tom aj nejaké kandizované rúžové guľôčky. „Nie, ďakujem, neprosím si!“ Čokoládové koláčiky, roztápajúca sa čokoláda nalámaná na kúsky... „Haló?! A jedlo nemáte?!“, pýtam sa. Usmievavá kráska za stolom s 5 litrovým krčahom čiernej vody v ruke mi odpovedá, „We have everything, my friend! Do you want some Pepsi?“ Odpovedám už celkom rezignovane a slovensky, „Vieš ty čo moja, daj teda tej žbrblavej vody sem do fľašky, lebo to je tuším jediná sladká vec z toho čo tu je, čo ešte možno nevygrcám.“ Keďže k nej naťahujem fľašku, je spokojná a ja už nechcem byť na ňu zlý. Veď je milá a robí, čo môže...

 

SE-EM NA TO, IDEM NA TO!

 

Nuž, pochopil som, že ani na 67. kilometri sa chlapov nedočkám. S tým rozdielom, že táto situácia ma už prinútila vytiahnuť mobil a napísať im trošku peprnú sms-ku, „Chlapci, kde v rici ste? Odchádzam z Cimabanche a dúfam, že sa už vidíme. To pivo som tu dosť potreboval.“ Až na ďalšej občerstvovačke sa dozviem, že na rozdiel od predchádzajúcich staníc, na tejto naopak chalani odišli asi 5 minút pred mojim príchodom. Je teda vlastne šťastím, že som sa nerozhodol vyvaliť sa tu do trávy a čakať na nich. Nič by mi to nepomohlo, stratil by som veľa času a psychicky by ma to mohlo poslať ku dnu.

 

Zdvihol som zadok a popri asfaltovej ceste kráčam pár kilometrov turistickým chodníkom. Cítim sa ako 50 litrový mech plný vody. Zvláštne, že necítim najmenší tlak na močovom mechúre a v ústach mám jak na púšti. O chvíľu sa chodník stočil na hradskú, prechádzam ju za asistencie dobrovoľníkov a už to zase stúpa. Hrudník a telo teraz cítim ako balón, ktorý nenadnáša, ale naopak ho treba do toho kopca tlačiť L. Až tu vidím, že nie som jediný, ktorému sa táto časť trasy nepodarí „preletieť“. Všetci fučíme, nikto nekonverzuje. Ešte do kopca to zvládam. Vidím prvých bežcov posedávajúcich v tieni. Vždy sa pýtam, „Is everything ok?“ Dostávam rovnakú odpoveď. „I am fine, just need som rest here...“ Tak šlapem ďalej. Asi ma veľa ľudí predbieha, napriek tomu, že ja si nesadám. Ale je mi to jedno. Cítim, že situácia u mňa nie je jednoduchá a vyhliadky nie sú vôbec rúžové. Ani neviem ako sa dostávam približne na vrchol stúpania. Nemám šajnu o svojom „tempe“. Idem si svoj zombie pochod. Nemám na nič chuť a tak si z druhej fľaše v tom horku stále po malých dávkach lejem vodu na hlavu aby sa mi šilt poriadne premočil a neustále ma ochladzoval. Dbám na to, aby som nezastavoval a aby som mal temeno vystavené slnku stále zvlhčované vodou. To je tak všetko, na čo sa teraz zmôžem. Chvíľku myslím na to, či chalani nemali búračku a či som im vlastne poslednou sms-kou nekrivdil. Ale na to teraz nesmiem myslieť a musím sa koncentrovať len na seba. To ostatné aj tak teraz neovplyvním. Stúpanie do priesmyku Lerosa vo výške 2000 metrov je pre mňa nekonečné. Tam hore sa k žalúdočnej nepohode a psychickej únave pridáva aj nadmorská výška. Môj nebohý svokor Zdenko mi raz dal výstižné pomenovanie, „radiátorové dieťa z Pétržky“. Veru mal pravdu, vždy na neho myslím, keď som v kopcoch a tento tu je pre mňa teraz ten najvyšší. Je mi fakt brutál šoufl. Už aj mňa sa začínajú bežci pýtať či som v poriadku. „Ja som ok, ale žalúdok je k.o.!“, niekoľkokrát s pokusom o úsmev odpovedám.  Hlavu stále kropím fľaškou a v ušiach mám stále viac zaľahnuté... Je to divné, ale moje podvedomie si asi volá na pomoc všetko možné. Snažím sa myslieť na všeličo iné, len nie na to, že sa pod týmto rozpáleným slnkom vlečiem. Spomienka zaletí na telefonát, ktorý som mal s priateľom Borisom v deň štartu keď som sa šiel ráno zaregistrovať.

 

Boris: „Haló, no jako si?“

 

Ja: „Super, škoda, že tu nemôžeš byť. Idem práve na registráciu.“

 

Boris: „Možno mám niečo, čo by ti mohlo pomôcť, keď budeš chcieť predčasne skončiť.“

 

Ja: „No daj, čo to je...?“

 

Boris: „Vieš, náš tatko už takmer na nič nereaguje a je dosť letargický. Už s ním nie je skoro žiadna reč.“

 

Ja: „Viem Borko, je to veľmi ťažká situácia. Musí to byť veľké trápenie.“

 

Boris: „No jasné, ale chcem ti povedať, že mi volala mama. Včera ho bola pozrieť. A vieš čo dal ako prvé keď prišla k jeho posteli?“

 

Ja: „Nie, daj...“

 

Boris: „Že ako, prosím ťa, dopadol Štefánik? Ten chlap už fakt takmer nič nerieši, ale toto ho hneď zaujímalo. No tak Maťko, nech ti to dodá silu, keď to budeš najviac potrebovať. Chcel som aby si to vedel!“

 

Ja: „Ój, Borisko, ďakujem veľmi pekne. Toto ma veľmi teší. Človeče pozdravuj ho, keď s ním najbližšie budeš. Veľmi si to vážim a ďakujem moc.“

 

Boris: „Jo, tak ahoj a držíme palce!“

 

Ultra často nie je poézia a tak si netreba myslieť, že táto spomienka mi vliala nové sily do tela a začal som letieť s vetrom o preteky. Naopak, často je to „čistá próza“ ako aj v tomto momente. Áno, spomienka na Borisovho otca ma dojala a pomohla mi neľutovať sa, čo som práve vo veľkom robil... Povedal som si, že s tým stavom treba už niečo robiť. Stále sa to totiž zhoršovalo. Ešte som to nikdy nerobil, ale teraz už je asi tá najvhodnejšia chvíľa. Vyhliadol som si najbližšiu skalu, o ktorú sa šlo oprieť a za ktorú sa dala strčiť hlava. Dal som sa na kolená a davaj prsty do krku, nech už je to za mnou. Obával som sa toho, ale nejako mi to nevadí, už som z toho slnka asi dosť osprostený. Viem, že mám relatívne krátke prsty a tak ich tam džgám ako to len ide. Príde mi to trochu komické a chvíľu premýšľam ako to asi bolo za čias Lukula, keď si jeho hostia na to aby mohli pokračovať v hodovaní, strkali do krku pávie perá a šibrinkovali tam s nimi, kým sa výsledok nedostavil. U mňa sa žiaden lukulský príbeh nekoná. Nech robím, čo robím, v gágore sucho a prázdno. „Do ri-i! To čo je toto?! To už sa ani dobrovoľne vygrcať nemôžem?! Ani vrchom ani spodkom, je mi zle jak sviňa a nič?!“ Zrazu za sebou počujem hlas, „Tutto béne?“ Ešte v predklone si pomyslím, „No keďže negrcám, tak je asi fakt šecko tutto béne!“ Pomaly sa dvíham z kolien a odpovedám, „Si, si, everything ok.! I just feel like sh-t now J!“ Na niečo to bolo predsa len dobré. Skrátka sa začínam presviedčať, že mi asi fakt nič tak moc nie je a to len zas tá moja gebula štrajkuje. Idem teda ďalej krokom a konečne po dlhom čase ma zas zaujíma čo je nakreslené na štartovom čísle, kde asi som a ako ďaleko je najbližšia občerstvovačka. Skončiť nemienim, čas mám dobrý aj keď teraz sa aj oproti plánu fakt vlečiem. Kým nebudem úplne v poriadku, z najbližšej občerstvovačky nevykročím.

 

NO KONEČNE! CHLAPI, PIVO A HIGHWAY TO HELL (75. – 95. KM)

 

Po stúpaní príde vždy klesanie. Ani teraz tomu nie je inak. Heh, tu mi už akosi neprekáža, že neletím. Aj na tlačenie topánok som sa už definitívne vybodol. Naopak, som vďačný, že podrážka topánky ma fantasticky drží na každej nerovnosti. Krok mám vďaka tomu pevný. Len keby to šlo rozbehnúť, ale to teraz v pláne nemám. Šolícham si to teda dole a predbieha ma stále menej a menej ľudí. Buď tam hore tiež vykapali, alebo som aj ja trochu pridal do kroku. Už vidím pod sebou chatu. Chodník sa k nej ale ešte stále veľmi kľukatí pekných pár kilometrov. Vychádzam z lesa do doliny a konečne počujem potlesk a Vilov hukot J. „Konečne, mantáci! Zdravstvujte na sedemdesiatom piatom!“, pomyslím si a už sa sypem dole strmou lúkou. Vidím tam aj Jana, čo znamená, že Marian môže mať teraz náskok tak max. 3 hodiny? Neviem, ale som rád, že aj jeho tu vidím. Priblížim sa a vravia, „Dobre ideš, máš pevný krok!“. „No to isto. Klamári! Som rozbitý jak lego Chima po narodeninovej žúrke škôlkárov.“, neviem či to hovorím, alebo si to len myslím. Už toho celkovo dosť neviem J.

 

Tato čaká na hranici občerstvovačky. „Dones pivo, prosím. Aj deku, musím sa vyvaliť.“ Doposiaľ som okrem jedenia polievky nikde nesedel. Ale teraz to inak nejde. S tým žalúdkom hodlám niečo urobiť aj keď to bude dlhšie trvať. Neviem ako dlho som tam. Otec nesie pivo, nie je nealkoholické. Ale čo, aspoň sa trošku pricinknem a budem mať aspoň chvíľu odvahu rezkejšie pokračovať. Je to tak. Pol plechovky desinky Kozla mi v tom teple privoláva malé vertigo, ale nedbám, veď ležím a vypotím to rýchlo. Už som fakt dlho nečúral, je čas aby sa to zmenilo. Pivo snáď pomôže. Janči mi priniesol polievku. V tomto momente v podstate jediná vec, ktorú viem do seba dostať. Od cca 50. kilometra ostávajú gély definitívne v hanbe ale ponesiem si ich ako poistku až do cieľa. Hovorím o pasáži, ktorú som práve zažil. Vilo sa smeje, tatko krčí čelo. „Já, já, chlapci, doprial by som vám takú túra-kúru J.“ Som ale rád, že sme už spolu a viem, že ma už na každej ďalšej stanici počkajú. Na deke sa dávam do kľudu, do polievky som si nalámal 5-6 suchárov, tak to jem jak chlebovú kašu. To potrebujem. Sucháre sú dobrá neutrálna vec, asi ich zaradím na stanice STEFANIK TRAIL. Po nahádzaní do polievky, alebo inej tekutiny pekne zaplnia vyhladnutý žalúdok a neiritujú. Jano mi podáva parmezán, ale bojím sa a tak sa uspokojím s tým čo je v polievke. Ešte som pivom zapil polievku a rozoberáme, čo za mordu ma to teraz čaká. Dvadsať kilometrov. Sprvu mierne klesanie a potom neustále tiahle stúpanie do výšok, ktoré mi tu preukázateľne nerobia dobre J. „No teším sa...!“ A zrazu prásk! Neskutočne som si odgrgol ako dvanástorák v ruji. A v tej sekunde ma všetka tá bolesť v hrudníku a žalúdku prešla. Áno, bublina spľasla a okamžite cítim neskutočnú úľavu na tele aj v hlave. V sekunde sa dobrá nálada vrátila. Vilo sa zas rehoce, asi je to na mne všetko dosť vidieť. Toto tu je všetko pekný ringišpír, v sekundách sa veci menia doslova o 180 stupňov. Ej, ale teraz už budem skromný. Mám za sebou cca 75. kilometrov. Som bez poriadneho tréningu a tak bez ohľadu na radosť aká sa ma práve zmocnila hodlám už ísť veľmi rozumne. Čas už nebudem naháňať. Nadbehol som si až až a pred sebou mám snáď najhoršie pasáže celých pretekov. Bude to morda, ale musím to dať. Ide sa! „Čaute a vidíme sa o pár hodín neskôr!"

 

NEVIEM DO ČOHO IDEM

 

Klesám pomalšie ako som si myslel. Pred odchodom zo stanice prišla prvá nevinná prehánka, tak som si dal na chvíľku bundu. Zase sa musím prezliekať. Dve kvapky spadli a v lese zavládlo riadne dusno. Idem teda do jedného trika s krátkym rukávom. Začínam sa potiť jak slon v kufri. Stromy rednú, idem akoby nejakým parkom, pomerne rovným. Vybieham na odkrytú lúku a vidím studničku. Hneď k nej idem, močím hlavu aj šilt a dúfam, že ma bude ešte pár nasledujúcich minút chladiť. Na konci lúky bežcov čaká šípka smerujúca doprava do mierneho stúpania a nápisom HIGHWAY TO HELL. „Hmm, tak ak to horko, ktoré som zatiaľ zažil bolo menej ako to, čo ma podľa tejto tabule čaká, mám sa fakt na čo tešiť.“ Som ale vďačný za toto varovanie a miernim svoju chuť zobrať to stúpanie rezkým krokom. Nasledujúcu pasáž si veľmi nepamätám. Asi preto, že bola fakt tiahla, dlhá a vo svojej podstate asi nudná. Isto bola krásna a malebná, ale v tomto štádiu som sa rozhodol definitívne sa prestať kochať okolím a sústredil som sa len na najbližší krok a za ním ďalší a ďalší. Pánboh zaplať za tú „nudu“, mala totiž už čoskoro skončiť a sama o sebe znamenala len to, že sa mi šlo dobre a bez väčších komplikácií. V strede stúpania je aj na profile mapy zaznačený výkričník. Čo to znamená som pochopil veľmi rýchlo. Teplo bolo stále väčšie. Stúpal som s ďalšími magormi tiahlym traverzom po jednej strane nekonečného údolia. Čumím na rozpálené skaly na protiľahlej strane a spomínam si na národný park Ein Gedi v Izraeli, v ktorom Izraelci vyberajú vstupné, turistov v ňom vláčia po púšťou rozpálených skalách a dole pod nohami ukazujú na malý potôčik a vravia, „Zis iz z river! Plís drik es mač as ju kén! Lištot, kén?! End zis iz z voterfól! Plíz, drink sam uater, okej?!“. Hej, je to tu presne ako v tej izraelskej púšti, len je to asi 20 krát väčšie. Šlapem teda ďalej, nič iné neostáva. Konečne prichádzame na plošinu medzi sklami. Je rozsiahla, veľmi rozsiahla. Val Travenanzes nie je nič iné ako miesto, kde sa na jar zbieha všetka voda a hučí dole tým údolím. Teraz je to ale len pláň plná rozpálených kameňov, stredom ktorej tečie relatívne malá riečka, ktorú ide prebrodiť nohou namočenou do polovice lýtok. Tie by si to teraz aj zaslúžili. Otvoril sa predo mnou zaujímavý obraz. Toto miesto som si súkromne pomenoval „zombie park“. Áno, to teraz sedí lepšie ako highway to hell. Pred sebou totiž vidím desiatky „bežcov“ ktorí sa väčšinou len tak tackajú v snahe napredovať. Kto sa chce ukryť do tieňa, musí prejsť zo stredu suchého koryta až na jeho kraj a tam sa zvaliť pod chabú kosodrevinu. Pár odpadlíkov tam veru vidím. Ale pre seba som toto miesto a situáciu vyhodnotil nasledovne. To, s čím sa tu všetci mordujeme sú dve veci. Po prvé, brutálny hic spôsobený tým, že sme vlastne v kotle obohnanom horami a je tu totálne bezvetrie. A po druhé, je tu tá svinská nadmorská výška v kombinácii so všeobecnou únavou na 80.-90. kilometri. Ani s jednou z tých vecí neviem nič urobiť a ak sa pridám k tým ležiacim figúrkam, určite ma to trápenie neprejde. Dýcham ako zajko DURACEL „v akcii“ a pritom ledva pletiem nohami. Aj keď pôjdem pomalšie ako iní, hodlám sa nezastavovať a v rámci možností odtiaľto vypadnúť čím skôr. Jediné, čo ma frustruje a už mi aj naháňa strach je fakt, že ani náhodou netuším, kde toto údolie smrti vlastne končí. Lebo ak končí až tam, kde končia posledné hory predo mnou, je so mnou amen.

 

VÝŠKA TLAČÍ SRDCO DO GATÍ ALE IDEM ĎALEJ

 

Vlečiem sa ďalej, zas som predbiehaný, ale je mi to fakt ukradnuté. Občas dvihnem hlavu a kuknem na horizont. Vyzerá to stále horšie. Koniec nevidno, ale ľudí štverajúcich sa tam kamsi do Márie stále pribúda. Asi sme už konečne na konci plošiny a znovu začíname stúpať v nízkej kosodrevine. Idem čo to dá, to znamená asi jak trénovaný slimák Maťo zo seriálu Slimák Maťo a škriatok Klinček. Terén sa stále dvíha. Pod nohami mám stále viac ležiacich „bežco-ležcov“. Lapajú po dychu, chúlia sa v tieni. Už nevládzem. Na chvíľku si sadám na bobek aj ja. Len tak tam sedím a čumím do blba akoby som potrebu vykonával. „Len sa kukni na tých, čo idú okolo.“, hovorím si v duchu. „Čo? Vyzerajú snáď, že sú na tom lepšie ako ty?! Nevyzerajú! Tak sa na to vykašli! Zdvihni riť a makaj s nimi! Tu ti lepšie nebude!“ Hej, presne tak. Aj keď som si sadol, únava vôbec nepovolila. Hrudník pri nádychu aj tak bolí a tak bude lepšie trpieť v kroku... Odmenou je o chvíľu na horizonte vyčuhujúca strecha chatky. Ten pohľad na ňu ma potiahol. Vidím, že sú tam bežci aj nejakí dobrovoľníci. Nalievajú si vodu. Čerstvú vodu zo studničky. Do vodného válovu okamžite strkám celú hlavu. Pijem studenú vodu, aj keď zas v žalúdku cítim tú preplnenosť, ale už to poznám a viem, že na konci tohto trápenia bude občerstvovačka Riffugio Col Gallina a bude tam tata a Vilo možno už s rodinou a pivo, ktorého horkú chuť potrebujem čas od času cítiť v ústach.  Robím dnes už druhýkrát tú istú chybu. Pýtam sa dobrovoľníka koľko je ešte do sedla odkiaľ máme začať konečne klesať. Rukou ukazuje tam, kam nechcem. Robí vo vzduchu také vlnko-terasy a ja bohužiaľ dobre rozumiem, že je to ešte ďalších tristo vertikálnych metrov, kým sa tam hore vydr-em. „Čožé?! Čo ti je-é?!“ Dávam tomu Talianovi pekne slovensky! Chalan je totál kamenný, ani sa nesmeje, ani sa necíti dotknutý. Dnes som určite aspoň 250ty, ktorý reaguje ako usmrkané rozmaznané decko a on tu je na to, aby podával vodu a nereagoval. Ihneď sa mu ospravedlňujem, aj keď mi nemohol rozumieť. Ale výraz mojej zlomenej tváre musel hovoriť za všetko. Počkal si až na túto chvíľu a veľmi zhovievavo sa na mňa z otcovským chápavým pohľadom pozrel. Chalan chápal úplne všetko, čo sa vo mne dialo. Isto lepšie ako ja sám, lebo ja som bol už na kašu... Ale na horúcu kašu. Lebo toto ma už vážne pozitívne nas-alo a na rozdiel od ostatných sediacich, vykročil som k tým tristo výškovým metrom s odhodlaním, že už fňukať nebudem. Pohľad toho skvelého dobrovoľníka mi jasne povedal, že všetko negatívne, čo v sebe mám mi akurát podlomí sebavedomie a odhodlanie dokončiť túto fantastickú psychohygiénu J. Začal som osviežený dupať čo to dalo. Jasné, opäť a la slimák Maťo, ale teraz už som nešpekuloval. Bral som všetko čo prišlo. Horúco, bez vzduchu, furt hore, „No a čo, s-al pes šecko, idem!“.

 

ALPSKÉ PÓČO TÓČO MÓČO (92. – 101. KM)

 

Doposiaľ som nedostal kŕče a do konca behu ich ani nedostanem. Ak sa mi niečo podarilo aj v príprave, tak presné dávkovanie magnézia a soľných tabliet. Aj keď tým trochu pripisujem žalúdočnú ťažobu a zdržiavanie príliš veľkého množstva vody v tele počas polovice pretekov. Chvála bohu, od poslednej občerstvovačky u mňa došlo k celkovému uvoľneniu a tak aj látková výmena začala konečne normálne fungovať. Ešte tesne pred vrcholom stúpania v priesmyku Col Dei Bos vidím normálnych asi piatich uniformovaných carabinierov ako s lekárničkou v ruke odprevádzajú po chodníku jedného rezignovaného nešťastníka. Len chvíľočku pomyslím na to, že by som sa im odovzdal aj ja, ale hneď tú myšlienku zaženiem. Fakt na tom nie som až tak zle ako tento neborák. Už vidím žltý nádherný THE NOTH FACE expedičný stan, z ktorého ma povzbudzujú ďalší dobrovoľníci a dušujú sa, že do najbližšej stanice a chaty sú to už len 3 kilometre smerom dole. Beriem to s rezervou a teší ma, že už z tejto výšky 2350 metrov nad morom o chvíľu zmiznem. Celé to stúpanie ma riadne vyčerpalo. Kľukatá ale relatívne hladká cesta dole, po ktorej bežne jazdia aj autá, by za normálnych okolností mala byť pre mňa aj na 90. kilometri hravo behateľná. Mám ale dosť a tak sa len pomaly kotúľam do doliny a viac sa fixujem na výhľady pod sebou. Dole vidím, tak ako pred niekoľkými hodinami, ďalšie parkovisko a chatu. Tie ma teraz viac a viac priťahujú... Nevidím síce na koniec cesty, po ktorej idem, ale viem, že už o chvíľu som tam a budem odpočívať. Všímam si, že ukrutné horko poľavilo. „No super, to nemohlo prísť o tri hodiny skôr?“ Som ale vďačný a zlepšuje mi to celkovú náladu. Prichádzam už konečne dole, ale cestička kam som nedovidel sa zázračne kľukatí smerom od chaty spásy, na ktorú som posledné dva kilometre stále čumel. Ťahá nás to všetkých akosi doprava na rozvalisko akýchsi stavieb a ešte aj začíname znova stúpať. Trochu som znervóznel, ale už hore v priesmyku som si povedal, že sa skrátka do konca pretekov už nenechám rozhodiť. Pokukujem očkom po iných bežcoch, tých to zjavne dosť rozladilo. Zastavujú sa, pozerajú okolo seba, nechcú veriť vlastným očiam, ale nakoniec sa rozhodujú poslušne nasledovať tých, čo sú pred nimi. Veď aj značenie trasy jednoznačne ukazuje kam sa máme uberať. Konečne po vystúpaní asi sto výškových metrov vidíme pod sebou údolie, v ktorom je iná chata a pri nej napichané sponzorské vlajky. Počujeme hudbu, autá a o chvíľu aj hlasy ľudí. Odpočinok si treba riadne zaslúžiť a tak sa dole spúšťame po strmom horskom chodníku, na ktorom pre jeho ostrý sklon museli vyrobiť schody. Na konci chodníka už čaká Vilo, otec a prvýkrát sa zvítam aj s Vierkou, Viky a Jurkom. Jasné, prvá moja požiadavka smeruje k pivu. Nemajú nealkoholické, ale o chvíľu obetavý Vilo prinesie nevedno odkiaľ dva chladené Bittburgery s 0,0% alkoholu J. Od občerstvovačky už nič neočakávam a viem, že na nasledujúcej stanici si objednám normálne jedlo v reštike. Ak ma niečím Lavaredo sklamalo, tak je to úbohá a fádna ponuka občerstvovačiek. Ak na niečom organizátori ušetrili pomerne veľa prostriedkov, tak to je jedlo pre bežcov.

 

KRÁTKY ODDYCH A PADÁM

 

Nálada je ok, beriem si zas len tú polievku a trochu sa vykecávam z predchádzajúceho úseku. „Teda, poviem vám, tam hore to bolo o všeličom, len nie o zdravom športe. Ľudia sa tam ťahali jak mŕtvoly.“ Viem, že ma čaká ešte dvakrát takýto kopec, ale cesta do tej nadmorskej výšky bude neporovnateľne kratšia a tak to určite zvládnem. Síl mám dosť, len sa mi zle dýcha. Práve ide okolo nás Miška Polakovičová! „Čáu“, zdravím ju poležiačky a ani na sekundu nemyslím na to, že by som ju začal stíhať či čo. Ona tú predchádzajúcu časť musela zvládnuť perfektne a ak som niekde oproti nej strácal, tak to boli určite tie dlhé zbehy, ktoré mi dnes skrátka nejdú. Vidím na nej odhodlanie, už sa nemieni zastaviť. Ruksak na jednom pleci, kráča s náručou plnou toho občerstvovačkového „jedla“. Je skrátka menej zhýčkaná ako ja. Intenzívnejšie a koncepčne trénuje a tak ju dnes telo isto viac poslúcha ako mňa. Moc jej držím palce a pokojne dojedám polievku. Ešte cucám pivo. Veľmi sa mi odtiaľto nechce ale ten tam hore to tuším vidí. Začínajú totiž padať prvé kvapky a až teraz vidím, že sa nad nami nebo úplne zatiahlo. Keďže moja sprievodná skupinka je na lúke pred dažďom nechránená, vstávam na nohy, dávam si bundu a sypem sa preč do lesa a oni do auta. O pár minút už poriadne prší. Dážď je osviežujúci. Vôbec mi nevadí. Nasleduje veľmi strmé stúpanie. V ňom som rýchlejší ako tí predo mnou. Cítim, že síl mám dosť a dnes to už určite dám. Terén je klzký, ale podrážka nových Terraclaw 250 sa ani nepohne. Sem tam klopítnem, ale nijak výrazne nezakopávam. Špička topánky je tiež skvele odladená. Každý náraz o kameň či koreň sa v kontakte s topánkou pekne rozloží a nie je vôbec cítiť. Štveráme sa hore na najvyšší bod pretekov Reffuchio Averau vo výške 2413 metrov nad morom. V poslednej tretine výstupu už nie je les ale okraj zjazdovky a my sa hore v hustom daždi štveráme popod lyžiarskou lanovkou. Zrazu počujem hlasné elektrické prašťanie vo vzduchu, pol sekundy pauza a potom už len ohlušujúce švááác!!! Skoro som pustil do gatí! V tomto momente som v kopci tak, že pred sebou ani pod sebou nevidím žiadnych súputníkov. „No výborne, pomyslím si. Teraz ma to tu celého rozsvieti jak žárofku na vánočním stromečku. Aj do novín sa dostanem.“ Práááásk, ďalšia šleha rovno nad hlavou. Spomínam si na týpka, ktorému na minuloročnom HEARD ROCK 100 šľahol blesk do zátylku, rovno tam kde mal akumulátor čelovky PETZL NAO a zachránilo mu to život. „No, žeby som ju teraz aj ja začal hľadať ťahať z vaku...?“ Totálne nekrytý len dúfam, že ak tie blesky majú do niečoho švacnúť, tak to bude tá lanovka nad mojou hlavou. Prichytil som sa pri divnej myšlienke. „Šak držím mokrými rukami mokré karbónové paličky jak antény! Bude to rýchle.“ Rehocem sa na vlastnej blbosti a uvedomujem si, že si tak nejak snažím vyrobiť dobrú náladu, keď už som sa ocitol v strede takej meteorologickej sračky. Jasné, mám poriadne nahnáno, ale strach, ktorý cítim, ma zas až tak nezväzuje. Tretia „hromopecka“ zaznela už trochu ďalej v smere silného vetra. Dodáva mi to odvahy. Prepadol ma ďalší strach, tentokrát nie o svoj život, ale o to, že organizátori ma niekde odklonia z trasy do bezpečia a ja stratím šancu na lotériu Western States. Áno, z 8 pretekov LUT sa len dvakrát v minulosti podarilo všetkým pretekárom regulárne trasu odbehnúť. Inak vždy došlo k náhlym zmenám trasy a preteky sa pre kvalifikáciu, po ktorú som si sem prišiel, museli modifikovať a stali sa pre tento účel neplatnými. Tak to by bola riadna rana a už asi len to by ma dnes vedelo na ceste do cieľa definitívne zastaviť a odrovnať. Táto myšlienka mi nie a nie zísť z mysle.

 

ČERVENÝ ČAJOVÝ HRDINA Z NEBA ZOSLANÝ

 

Konečne som hore. Vidím na konci lanovky chatu a pred ňou červený bod. Je to pršiplášť jedného z dobrovoľníkov, do ktorého vetrisko a dážď brutálne šľahajú a on udatne stojí a nič nedbajúc z veľkého hrnca stále žufankou naberá bežcom čaj. Je mi už poriadna zima. Aj keď mám skvelú neprefúkavú a nepremokavú bundu RaceShell 220 od Inov-8, ktorú som si kúpil u Michala v Trailpoint.cz len nedávno, je teraz studená ako ľad aj keď ju po stúpaní z vnútra poriadne vykurujem. Švacol som do seba päť tých čajov. Základ je, aby ma tá metelica teraz nezlomila. Ale počasie sa nijak nechce umúdriť. Až po piatich minútach zisťujem, že chata má aj bočný vchod do baru a príjemnej reštaurácie. Vchádzam dnu a tam sa už tlačí asi 15 bežcov. Všetci mokrí ako myši, niektorí si sušia veci na keramickej peci. „Úúúf, tak tu keď sa mi zapáči, je so mnou a pretekmi koniec!“ Obsadzujem poslednú voľnú stoličku. Mokrý na ňu sadám a nemienim nič iné robiť len počkať na lepšie počasie. Miestny chatár prešiel k oknu okolo mňa a hlási, že do 20 minút tá búrka prejde. Skvelé! V kontexte celých pretekov, mojej výkonnosti a aktuálneho stavu som viac než ochotný tých 20 minút prečkať v chate. Leží tu jedna Maďarka, prikrytá termo fóliou. Je už síce zahriata, ale je na nej vidno, že dnes tu pre ňu preteky končia a čaká na zdravotníkov, ktorí ju znesú dole. Nálada sa zlepšila. Cez okno vidíme ako sa v diaľke čistí nebo. Asi po 15 minútach som sa rozhodol ísť. Vietor ešte stále fúka. Do občerstvovačky na Passo Giau to nemám ďalej ako cca 3 kilometre. Nechce sa mi prezliekať teraz. Čo ak búrka ešte raz udrie? Potom už nebudem mať v zálohe nič suché a mám v pláne dať posledných 17 kilometrov na pohodu. Skrátka si to chcem užiť, lebo z tej zvyšnej trasy cca 8 kilometrov už poznám. Leziem z chaty von. Čaká ma to, čo najviac neznášam, ale k tomuto športu to proste patrí a sú na to neskôr jedny z najsilnejších spomienok. Podo mnou sa otvoril totálne mokrý „padák“ zbeh, ktorý treba prekonať. Je to asi 200-300 výškových metrov, kým sa terén nevyrovná a neskôr nezačne v traverze opäť mierne stúpať. A už je to tu. Dostávam poriadnu mrazivú veternú facku. Som predsa v sedle a búrka to ešte nevzdáva. Len pred necelými troma hodinami som si myslel, že som na púšti... Okamžite som sa roztriasol jak zmoknutý ratlík. Idem dole a revem do toho vetra už ani neviem čo. Chlad chcem skrátka prekričať. Viem, že čím skôr príde stúpanie, tým skôr sa v snahe ho bežať konečne zahrejem. Hulákam jak rozzúrený ožran. Je mi fuk, či to niekto z „kolegov“ počuje. Toto je skrátka spôsob ako sa s tou situáciou vyrovnávam ja. A čo si budeme hovoriť, pred chvíľu som v tom stúpaní bol takmer strachom pos-aný v galotách, tak tento ventil mi len prospeje a uvoľním sa ako to len pôjde. „Huáááááááá, huáááááááá, huááááááááá!“, začína sa mi to fakt páčiť a bežím oproti záchranárskemu autu, ktoré si v ťažkom teréne ide asi pre tú Maďarku hore. Tak už som stíchol, aby aj mňa nenaložili. Hodlám to dnes už docvaknúť no matter what J.     

 

ZASLÚŽENÉ FINÁLE (101. – 119. KM)

 

Asi o 10 minút sa konečne svah začne dvíhať a ja bežím čo mi sily stačia len aby som sa konečne trochu zahrial… Myslím na Mišku, chcel by som vedieť kde to ju tá búrka drapsla, alebo či mala to šťastie, že ju to stihlo až na občerstvovačke. Ona ale určite nezastavovala.

 

Ide mi to… Traverz je našťastie dlhý a tak viem, že chvíľu bude od zimy pokoj. No ale príroda sa dnes fakt hrá a o chvíľku je všade hrobové ticho, vietor totálne ustal. Celé je to divné. Toto nie je ticho pred, ale absolútne ticho po búrke. Nádhera, až v ušiach zalieha. Som mokrý ako myš, na gaťoch aj studený. Pod bundou sa zahrievam a trochu už aj potím… Nohy studené, ale tie pracujú spoľahlivo… Rukavice síce premočené, ale vo vnútri teplé držia morál. Tých 5 čajov ma evidentne nakoplo. Predbieham zopár ľudí, ktorí boli odvážnejší ako ja a do chaty sa neskryli… „Už by som tam mal byť!“ Pamätám sa, že k chate vedie biely vysypaný schodový chodník. Sotva prídem na jeho okraj a zamávam paličkou, počujem zdola z diaľky bojový pokrik. To už je moja skvelá partia sprievodcov. Tentokrát kričia už všetci. Hm, tuším sa aj trochu o mňa báli… No veď sa im ani nečudujem. To, že tam bola tá chata bola vlastne len náhoda a bez nej si tu situáciu ani predstaviť nechcem.

 

Idem k mojim. Čakajú, zisťujú kontaktnými vetami ako na tom som. Asi ich prekvapujem milo, lebo kričia, „hurá ide ďalej…J“. Jasné, idem, ale až keď budem najedený a v suchom prezlečený. Vyťahujem veci z vaku. Okrem ponožiek všetko striedam. Heh, musím ísť na ostro, ale lepšie na ostro ako „sediaci v studenom močiari“ J. Veď do cieľa je to už len cca 17 km a z toho úvodných 8 už poznám. Kašlem na občerstvovačku, nič dobré ma tam nečaká. Prejdem cez koberec časomiery a hneď idem do chaty. Objednávam si sendvič s prošutom a kečupom, pivo nealko a idem sa prezliecť. Nikam sa neponáhľam. Prezlečenému do sucha mi je dobre. Bavím sa s mojimi vernými a robím si dobrú náladu… Viem, že to už dám. Ak sa nezraním, aj 26 hodinový limit na Western States sa podarí… Z chaty idem von a uisťujem svojich, že som už fakt ok a skúsim si švihnúť, nech to už nenaťahujem.

 

Samozrejme v tempe zodpovedajúcom práve prejdených 100+ km, ale stále vo veľmi dobrej nálade idem už známym chodníkom. Som rád, že si psychicky nejakú tú hodinku a pol oddýchnem. Povzbudzujem tých, ktorých míňam. Skáčem ku skalám, že sa vyčúram a spolubežcom Talianom hovorím, nech sa pridajú, lebo „veď v cieli musíme mat ľahký krok“…J Smejú sa a fakt sa pridávajú J Odbehol som im a stále zrýchľujem aj keď ten úsek je značne rozšliapaný a rozbahnený tými, čo ním šli v daždi predo mnou. Posledný strmák zvládam bez problémov, čaká ma už len dlhý traverz ku kravskému turniketu a potom dlhý zbeh na chatu, kde sme si s tatkom dávali pred 3 dňami presíčko… Už vidím Cortinu. Začínajú sa v nej rozsvecovať lampy a okná. Myslím opäť na Borisovho tatka. Zoviera mi hrdlo aj srdce. Slzy tečú, nechcem sa tomu brániť. Kiež by som mu z týchto kopcov vedel domov priniesť všetku tú pevnú vôľu, chuť bojovať a zdravie, ktoré som tu našiel. Stále zrýchľujem, ide sa mi dobre. Teším sa na poslednú občerstvovačku na chate. Dlho sa nezdržím, ale určite pokecám a rozlúčim sa tak so skvelými dobrovoľníkmi, ktorí ako my bežci, tiež odolávali vrtochom počasia a ešte dlho budú aj potom, keď ja už budem fúkať v cieli do vankúša. Už je dobre, aj kde stále neviem, čo ma v poslednej fáze na trase počká. Posledných 9 kilometrov predsa len nepoznám a nijak som ich pred pretekmi neštudoval. Pred chatou stojí tá istá čašníčka ako pred troma dňami. Teraz je v bunde a povzbudzuje. Nejdem do chaty. Neprší. Prvýkrát (na poslednej občerstvovačke) vidím aj pivo!!! „Sakra chlapi, až teraz...?!“ Objednávam si do pastovej fľaše „bahno“ (pol na pol Pepsi s pivom). Tlačím do nej jeden celý citrón a znechuteného Taliana dobrovoľníka ubezpečujem, že je to lepšie ako radler J. „We call it MUD“, hovorím mu ako by som to doma pil každý deň. A on že „Ahá!“ a klepe si na čelo. Smejeme sa a ešte ma upozorňuje na „prvé 2 kilometre“ v lese, ktoré sa vraj veľmi šmýkajú. Poďakujem sa za všetko čo títo skvelí ľudia pre nás prichystali a idem do finále.

 

Ach, zase tie talianske kilometre… Z tých dvoch je cca 5, plných mokrých skál, kameňov, bahna rozrytého jak sviňami… Topánky neuveriteľne držia. Čo tam po tom, že na priehlavky už poriadne bolia. Je mi to fuk. Musím sa sústrediť na hrozný povrch strmého lesa, ktorý som odhodlaný zdolať nech sa už deje hocičo. A trochu sa aj deje. Začína znova pršať, ale to už je len slabý odvar z toho, čo som zažil pred pár hodinami. Idem rozumne, ale zároveň to nijak umelo nebrzdím. Len sa snažím nezblbnúť na záver a celé to neskaziť, napriek tomu, že mi dobrovoľník na poslednej stanici motivačne prezradil, že mám šancu dokončiť v čase pod 24 hodín.  Tempo mám ale stále celkom solídne. Neskôr sa ukáže, že tento posledný úsek bežím rýchlejšie ako môj bežecký vzor, Miška Polakovičová… Idem. Dole nikde nikoho, len oproti mne nejakí dobrovoľníci stúpajú tým rozbahneným lesom. Asi idú striedať šichtu. Je mi teplo, ale už nič neprezliekam, nešpekulujem. Už len 9,8,7 km… To už musím dať tak ako som. Les je stále strmší, stále šmykľavejší a ja cítim, že kolená a úpony v nich už idú na doraz. Cítim jemné presilenie, ale nohy sú zatiaľ stále isté. Zaplať pánboh za tréningy na Kolibe pod lanovkou s 12 kg ruksakom… Presne na toto boli dobré a rozhodne mi nohami nemixluje ako v Bratislave pri tréningu. Som teda pokojný a idem ďalej dole do tmy… Zrazu ide za mnou niekto rýchlejší, hlučnejší, vzdychá, ale ponáhľa sa… Pozdravím ho. On neodzdraví. Ahá, je asi „koncentrovaný“. Šak Lavarédo, né…?! J „Tak, hlavne aby som ťa tu o chvíľu nemusel zbierať, kamoško… Hybaj ty het…“ Idem ďalej sám, míňam v tom najväčšom blate stojaceho dobrovoľníka pod dáždnikom. Celé telo má oblepené reflexkami a vypadá jak breakdanceový panák z diskotéky 80tych rokov… Zdravíme sa. Nie som si istý, či to nie je nejaký miestny čudák, ale nevyzerá, že by mal záujem sa pridať na spoločnú cestu nadol…

 

Prichádzam na koniec hustého lesa. To čo nasleduje vyzerá skôr už ako park… Tu je na lesnej ceste závora, ku ktorej sa približuje „bežec“, ktorý už takmer plače a pokúša sa akoby si na ňu sadnúť. Má určite veľké bolesti. Jeho kolená sú na tom asi veľmi zle. Spýtam sa ho ako sa spýtali mňa, keď mi dnes bolo najhoršie, „Tutto béne?“. A on, že „Ok, I just feel like sh-t now“… Ahá, tak toto som už dnes niekde počul J! Idem teda ďalej a povzbudzujem ho, že „domov“ to už nie je ďaleko… Po chvíli stretám zas dvoch dobrovoľníkov. Stoja pri aute. Pripomína mi to jeden z kľúčových momentov mojej dnešnej cesty. A tak sa pýtam, „How much?“. Spod dáždnika sa ozve hlasné „Fííír!“. „Ty vole, to sa mi snáď zdá…?! Veď je to ten istý, čo mi zavaril v zbehu pod Tre Cime! Ale už ma nedostanete, chlapci!“ Hlavu nastavujem na „sedmičku“ a dobre robím… Fír to určite nebolo, ale možno tak six. Dobieham akéhosi týpka, Poliaka. Drží všetky štyri konce termo deky pevne v rukách, takže vyzerá ako bežiaci balón. Šušťanie toho balóna mi lezie fakt na nervy. Skoro ma zase psychicky rozhodil keď som ho chcel predbehnúť a on nie a nie to vzdať. „Šuští jak dement! To si fakt myslí, že je to cool či čo?!“ Možno aj je, ale mne brnká fakt na city a na chvíľu strácam koncentráciu. Ideme teda chvíľu spolu a dobiehame už aj toho uvzdychaného chudáka, čo sa tak moc v tej strmine ponáhľal. „No to sme teda partička!“, pomyslel som si. Valíme chvíľu spolu už aj po asfalte. Tam som z nich najrýchlejší. „Nezdraviaceho“ to rozhodilo. A to doslova. Dostáva brutál štikútku. Možno sa aj vygrcia, kto vie. Nuž, ale neodzdravil, valil sa pri mne tak, že ma skoro strhol k zemi, tak mu tu teraz zdravotnú sestričku robiť nebudem. Lámp na opretie je už v Cortine dosť. Poliak sa ma drží zuby nechty. Ja dnes ale s nikým okrem seba nesúťažím. Zastavil som pri stole, na ktorom miestni ešte na poslednom kilometri či dvoch podávajú čaj, Pepsi, vodu aj red bull. Mixnem si horúci čaj so studenou Pepsi. Poliak stojí a opakuje po mne. „Kurník, chlape, ale dnes fakt nemám náladu na družbu a držanie sa za ruky na cieľovej páske so šušťavým balónom.“ Poslednýkrát sa mu teda z kopca snažím zdrhnúť, ale nedarí sa. Šuští za mnou jak stokilová vianočná salónka. A tak som prudko zastal a ukázal som mu, nech ide napred so slovami, „Ja dnes idem sám, ty si rýchlejší!“. Povedal „thank you“ a vyrazil…

 

Konečne! Konečne začínam definitívne myslieť na to, že som to asi už dokázal. Balón mi odbieha dostatočne ďaleko, aspoň tak aby som ho nepočul. Už som pokojný a sám… Myslel som aký budem vzrušený, či dojatý, či čo. Ale som len koncentrovaný na každý krok. Uvedomujem si, že nie pod 26, ale idem pod 24 hodín… Posledná zákruta na promenádu. Už je to tu. Dvíham nad hlavu ruky, jedna dáva „victory“ s dvoma vztýčenými prstami a druhá ukazuje 4ku… Áno, celú dobu neriešim čas, idem len na pocit, ale teraz som šťastný, že je to symbolicky naozaj takmer presne 1 celý deň, čo som si toto celé „nebo-peklo“ odkrútil…

Otec s Vilom už poučení čakajú na okraji špaliera zabávajúcich sa ľudí. Idem okolo nich, obaja vyrážajú za mnou. Otec po strane aby obehol zábrany a Vilo s kamerou za mnou. Idem okolo pubu, kde je už zábava v plnom prúde a skorší bežci v cieli oslavujú príchod ostatných. Ešte nikdy som si v cieli poriadne od srdca nezareval a tak to teraz zo seba púšťam jak keby som to dal v traťovom rekorde. No a čo, veď som medzi hlučnými Talianmi a mám pocit, že si to zaslúžim J. Veru, im sa to tuším aj páči a po prejdení páskou revú so mnou. Teda, aspoň sa mi to v tom afekte tak zdá…J. Som „doma“ som za čiarou. Len ja viem ako to bolo ťažké a len ja viem, že ten výsledný čas je vlastne viac ako malý zázrak vzhľadom na posledné hektické mesiace v mojom živote… „Jéjdanenky, čo sa to porobilo?!“ Nechápem, šťastný som jak blcha! Stojím tam a mám v sebe strašne veľa energie. Balón Poliak prichádza za mnou a blahoželáme si. Aj mi zase ďakuje, aj neviem za čo… Hádam som ho potiahol? Pribehol už aj štikútajúci „nezdravič“, tak aj on to zvládol.

Padáme si s otcom do okolo krku a som šťastný, že je tu so mnou. Prichádza Vilo a jeho rodina, gratulujú mi a ja som im nesmierne vďačný, za obetavý sprievod v druhej polovici pretekov. Ešte sa vrátim späť na cieľovú čiaru a pokloním sa výzve, ktorú som práve zdolal. Je to môj malý rituál. Tam sú moje myšlienky a zážitky, pre ktoré to všetko robím. Je to pre mňa ako si ich nakúpiť v supermarkete a pri pokladnici (na cieľovej čiare) ich odklikať a zaplatiť. Sú už moje a nik mi ich nikdy nevezme. Pokloniť sa ceste, ktorú som prešiel je ako stlačiť Enter na klávesnici a uzavrieť ďalšiu vzrušujúcu a hlavne poučnú kapitolu.

Je to vybavené! Hotovó! Sadám si na lavičku. Chvíľu len tak sledujem ľudí okolo mňa, ktorí niečo nadšene hovoria. Upadám na moment do seba. Čo ja viem, možno aj niečo hovorím… O malú chvíľku vidím ako okolo mňa prechádza Jano s Marianom a oči upierajú na cieľovú čiaru, že kedy tam asi tak prídem. Aj mňa prebudí z tranzu ich pohľad keď ma zbadajú… „Jejda! A ty si už tu? No tak to sme neodhadli. Si bol nejaký rýchly. Veď tam musí byť strašné blato teraz v tom záverečnom lese.“ Odpovedám, „Áno bolo, ale pre tie boty to dnes nebol problém.“

Jano sa hneď ponúka, že na moje štartové číslo vypýta v stánku pivo. Veľmi rad číslo odopínam a zverujem mu ho. Dobrovoľník sa pýta na moju veľkosť finisherskej vesty. Vravím mu, že dnes určite S-ko, ale že nech mi dá M aby som to mohol nosiť nie len prvý deň po pretekoch…J

Chalani mi znovu ponúkajú nocľah u nich v penzióne. Rád to prijímam, lebo ma už opäť začína triasť zima a kým by som sa dal dokopy v kempe, mohol by som poriadne prechladnúť. Lúčim sa s mojim obetavým sprievodom, pozývam ich na druhy deň do gelaterie na zmrzku a kafíčko JS Janom a Marianom ešte v penzióne dlho rozprávame o celom dni. Potvrdzujeme si tie najsmrťáckejšie pasáže, biedu na občerstvovačkách a neuveriteľne premenlivé počasie, ktoré nám v poslednej tretine pretekov predviedlo takmer všetko.

Prijímam gratulácie zo Slovenska. Zisťujem, že veľa ľudí vrátane mojej Zuzky a mamy sledovalo moju púť on-line. Veľmi ma to potešilo. Zajtra ma čakajú raňajky s Jančim a Marianom, balenie na cestu a pomalý presun domov do Bratislavy. Dovidenia Lavaredo, určite sa sem ešte vrátim a chcem byť na teba už poriadne pripravený J.